Filmárovi, hercovi, fotografovi a režisérovi Petrovi Hledíkovi (63), rodenému Bratislavčanovi k srdcu prirástlo známe kúpeľné mestečko Trenčianske Teplice. V roku 1993 stál pri zrode nového filmového festivalu. Aj preto mu právom patrí prívlastok otec trenčianskoteplického Art Film Festu.
Koľko rokov sa venujete dokumentárnej filmovej tvorbe, réžii?
- Ak nepočítam svoje amatérske pokusy so spomínanou osmičkou kamerou, tak profesionálne som začal nakrúcať filmy pred 38 rokmi (1971). Pražskú FAMU som skončil v roku 1973.
Vrátim sa k trenčianskoteplickému filmovému festivalu. Od jeho vzniku sa na Moste slávi udeľuje Hercova misia. Zabezpečiť známu hereckú osobnosť určite nie je jednoduché...
- Je to otázka dlhodobých rokovaní, vybavovania vhodných termínov a prísľubov pozvaných hercov. Povedal by som, že sú to niekedy extrémy Hercovej misie. Niekedy mi trvá zabezpečenie herca päť rokov. Štandard zabezpečenia herca svetového mena je tri roky. V tomto roku na medzinárodnom filmovom festivale privítame dvoch významných hercov Jeremyho Ironsa z Anglicka a známeho českého herca Jaromíra Hanzlíka .
Čo vás priviedlo do sveta filmového života
- Priamo to vyvieralo z deja môjho detského života. Ten bol naplnený obrovskou dávkou intelektu mojich rodičov, starých rodičov, ich myslenia. Vychádzalo to z analýzy vedieť pomenovať javy, odlíšiť podstatné od nepodstatného. Dokázať pomenovať možností riešenia. Slovom, technické a osobné aspekty sa vo mne spájajú. Moje detstvo som prežil emotívne. Bolo neštandardné, atypické. Otec Ferdinand bol v 50. rokoch minulého storočia odsúdený na dvanásť rokov väzenia. Malo to na mňa vplyv. Zostal som samotár. V detstve som veľa čítal knihy. Bol som „zažraný" do Werneoviek, Mayoviek. Základy k mojej filmovej tvorbe som nadobudol v tituloch knižnej literatúry. Recitoval som na Hviezdoslavovom Kubíne. Dokonca som sa dozvedel, že jeden z otcových bratov bol ochotnícky herec. Pravdepodobne gény rodovo zostali vo mne. Pubertu som v 60. rokoch prežíval v Prahe. To bol kotol. Technická a umelecká zložka sa prepojili. Film mi dal a dáva vzletne povedané zmysel a náplň života. Keď robím film väčší dôraz kladiem na prácu a menší na rodinu a naopak. Dáva to zmysel, prečo tu človek vôbec existuje. Má sa prečo zobudiť do nového dňa. A večer, keď ide spať, tak má pocit, že nielen sám pre seba objavil niečo nového. Nerobím to pre seba, ale preto, aby to, čo urobím niekto videl.
Aké boli vaše filmové vývojové cesty a aký žáner vás najviac oslovil, upútal?
- Začínal som v pražskej televízii v čase, keď „za rohom" bola normalizácia. Už nebolo možné robiť dramatické veci. Z tých možností som nemal na výber, nakoľko politicky som sa neangažoval. Nikdy som nebol s komunistickej strane. A nechcel som nikdy robiť veci, ktoré akokoľvek súviseli s ideológiou. Spoločne s Janom Nemcom som nakrúcal, pesničkový medailón Marty Kubišovej. Samostatne som nakrútil tiež pesničkový film s Marylou Rodowiczovou. Vtedy ma ČT2 angažovala, aby som pripravoval piesňové filmové projekty. Vyhovovalo mi to. Vytvoril som si svoju „špajzu", v ktorej som si mohol robiť všetko, čo som potreboval a chcel. Pravda, ak bolo niečo príliš výtvarné, úprimne zaujímavé, zasahovala do toho cenzúra. Neskôr som v Slovenskej televízii prešiel na portréty umelcov. Reprezentuje to desať - dvadsať portrétov či už žijúcich, alebo nežijúcich výtvarníkov. Po viem príklad, keď sme nakrúcali film o M. A. Bazovskom, ktorý v tomto roku slávi 110. výročie narodenia, automaticky sa vraciam do obdobia jeho tvorby, jeho životných osudov, motivácií. Uspokojovalo ma pri tejto práci, že som sa politicky nemusel angažovať. Stále som chcel robiť hraný film. On sa pre mňa stal orientáciou vo svete ľudského vnútra. O tom, aký sme, čoho sme schopní. Pomenovania toho svojho malého miestečka, kde žijeme, odkiaľ sme prišli a kam ideme. Dobrý hraný film vždy hovorí o príbehu ľudí. V sebe obsahuje spoločenskú klímu. Pokiaľ je robený poctivo a s plným nasadením. Nič nepredstiera. K tomu trvale smerujem. Dnes je to oveľa náročnejšie. Jedným dychom musím dodať, že sa nikdy nevzdám dokumentu. Táto robota implicitne v sebe obsahuje obrovské dobrodružstvo poznania. Robil som tri Geny pre STV. Boli to málo známi ľudia na verejnosti. Pre mňa však veľmi zaujímaví - prof. Josef Kelemen, Jozef Kabaň (37),jediný slovenský absolvent najprestížnejšej britskej školy dizajnu a šéf dizajnérov Škoda auto. Nedávno išiel v televízii film Gen prof. Michala Nováka, ktorý sa zaoberá alzheimerovou chorobou. Pracoval v tíme, ktorý získal dvanásť Nobelových cien. Nie sú to celebrity, ktoré sa nechajú fotografovať, nechodia na večierky. Týchto ľudí obdivujem, sú blízko svojej robote. Svojim spôsobom sú skromní. Mne ide o reálny výsledok v práci, tak ako im ide o to. Žijem dva týždne s tým človekom. Dokument mi dáva veľmi veľa.
Spomínate, koľko máte „na svedomí" filmových titulov?
- Orientujem sa podľa toho, čo uvádza Filmový ústav. Pokiaľ žila moja mama, mala veľký „šuflík". Tam odkladal všetky recenzie, aj to, čo som robil. Viem, že s televíznymi to bolo sedem hraných filmov a okolo dvesto dokumentov. Okrem toho som pripravoval cyklické relácie - divadlo, film, televízia, oko, spoločenské magazíny a iné.
Ako vznikol názov dnes známeho medzinárodného filmového festivalu Art Film Fest Trenčianske Teplice?
- Myšlienka vznikla v období veľkých zmien po roku 1989. Kinematografia sa zdalo, že je v ohrození. Televízia bola naplnená rôznymi programami. Stávala sa horšou. Prestali sa robiť televízne dokumenty. Strácali sme kontakt s okolím. Napadla ma myšlienka, že festival, je výborná možnosť, ako sa stretávať. Hneď prvý ročník Art filmu bol medzinárodný. Úprimne, z môjho pohľadu to bola skoro, až drzosť. Oplatilo sa to. Samotný názov vznikol z Art film Kroměříž, ktorý zanikol pravdepodobne z nedostatku finančných prostriedkov. Tichá motivácia obnoviť tradíciu tu pretrvávala. Postupom času sme našli orientáciu, že Art film môže byť dobrý film.
Aká bude tohtoročná dramaturgia 17. Art Film Fest Trenčín, Trenčianske Teplice?
- Dramaturgiu sme dolaďovali do poslednej chvíle. NA Art Film Feste sa predstavia filmy zo 43 krajín sveta. Po prvýkrát budeme pracovať v kompletne novej zostave. V Berlíne na 59. ročníku medzinárodného filmového festivalu nás bolo päť - nový programový riaditeľ Peter Nágel, Ivana Petríková, šéfka programového oddelenia Art filmfest, Magda Maceková, Juraj Krásnohorský, Jana Brenčičová. Snažili sme sa nadviazať, čo najviac kontaktov. Nie je jednoduché najlepšie filmy získať na festival. Nemajú s tým problém Benátky, Can. My musíme veľa práce navyše, aby sme získali kvalitné filmy. A ak ich získame a do kina v Trenčíne príde veľa mladých divákov, budeme mať príjemný pocit z vydretej práce.
Ste riaditeľom Hercovej misie, koľko doštičiek je na Moste slávi?
- Doteraz bolo významnými osobnosťami filmového neba bolo pripevnených 38 doštičiek filmových osobností. Snažíme sa vždy oceniť dvoch hercov. Na začiatok jeden herec a na koniec festivalu jeden herec. Neviem si predstaviť, že by sme prerušili tradíciu udeľovania Ceny Hercova misia. Mosta slávi musí pokračovať. Vzhľadom k viacerým „brzdám" sme v tomto roku postavili most slávi v trenčianskoteplickom kúpeľnom parku v blízkosti známej Kúpeľnej dvorany, kde ako prvý si v sobotu 20. júna za sychravého daždivého počasia upevnil doštičku - cenu Hercova misia na most slávi známy Jeremy Irons.
Dlhé roky ste zasvätil fotografii. Čo v nej nachádzate?
- Fotografiou do istej mieri si overujem filmové videnie. Človek, ktorý chodí okolo vecí by nemal mať profesionálnu slepotu. Je hrozné, keď chodíme okolo stromu v parku, o ktorom pomaly ani nevieme, že tam vlastne stojí dlhé roky. Pritom ten strom si žije svojim životom, nádherne. Vo dne i tme, snehovej fujavici, hmle, pri východe slnka. To bol napríklad jeden z motívov, ktorý som fotografoval niekoľko rokov. Táto atmosféra ma priťahovala, ako magnet. Je to súčasť môjho hľadania. Dodám, že občas potrebujem samotu a fotoaparát je nenáročný. Nepýta sa na nič. Chodenie s fotoobjektívom je to čas na duševnú hygienu. A ja ju potrebujem.
Aké máte ako režisér, manažér medzinárodného filmového festivalu, scenárista plány?
- Veľmi sa mi žiada zrealizovať to, čo mám napísané - celovečerný film. V overovaní je päť rokov a stále sa nám nedarí nájsť dostatok financií, aby sme ho realizovali. Hľadáme koprodukčného partnera. Minulý rok v lete som napísal sedem dielny seriál príbehov, ktoré sa odohrávajú mimochodom v kúpeľoch. Je to zhoda okolností, ale žijem v kúpeľnom mestečku Trenčianske Teplice. Odmietam robiť scenáre, aby sa zjednodušili, aby sa viac podobali na ulicu a ordináciu. Nechcem robiť sitkomy. Ja chcem robiť skutočný príbeh. Počkám si, pokiaľ sa situácia zmení. Skrátka, rád by som naplnil aspoň to, čo mám napísané. V každom prípade by som sa chcel vrátiť k hranému filmu, dokument ma uspokojuje.
Čo by ste poradili mladým začínajúcim filmovým tvorcom?
- Nerád radím mladým. Každý má svoju vlastnú individuálnu tvorivú cestu. Z vlastnej skúsenosti môžem poradiť, že je dobré asistovať, spolupracovať s človekom, ktorého si vážim a o ktorom môžem povedať, že sa od neho niečo naučím. Naša generácia sme to robili veľmi dlho a radi. Je to užitočná skúsenosť. My sme prišli k hraným filmom, ako asistenti, pomocní režiséri. Tu je kardinálna otázka, ktorú si treba položiť, prečo práve toto chcem, aby to divák videl. V slovenských filmoch je toľko vecí, ktoré sú zbytočné, ktoré nebolo potrebné oznámiť, ale pre tvorcu znamenajú veľmi veľa, boli dôležité.
Pociťuje filmový priemysel hospodársku krízu?
Je to veľmi zložitá otázka. Na festivale v Berlíne som sa ňou zaoberal so zahraničnými novinármi. Poviem spoločný názor, naopak. Totiž, každá kríza je trochu iná. U nás ekonomický potenciál obyvateľov nie je tak silný, aby to nahradili. Skôr si myslím, že toto obdobie bude priať nízko rozpočtovým filmom.
