Manželia Anna a Ondrej Hajtmanovci oslávia 6. júna platinovú svadbu. Zobrali sa pred sedemdesiatimi rokmi a dodnes sú spolu šťastní.
TRENČÍN. Manželia Hajtmanovci si pripomenú sedemdesiate výročie svadby. Ako sami hovoria, z ich života by sa dal napísať román. Žijú v Trenčíne, pochádzajú však obaja z Maďarska. Ondrej Hajtman sa narodil 23. októbra 1911 v slovenskej obci v Maďarsku. Jeho manželka Anna je o desať rokov mladšia a 10. marca oslávila 88 rokov. „Bývali sme v dedine, ktorá mala tri ulice a 420 domov, takže som ju poznal od detstva," spomína Ondrej Hajtman. „Už keď som mala trinásť som sa mu páčila, "dodáva jeho manželka. Vzali sa 6.júna 1939, keď mala 18 rokov.
Prvé roky manželstva žili v rodnej maďarskej obci Csanád Albert. Dedina ležala sedem kilometrov od rumunských hraníc a asi desať kilometrov od srbských hraníc. „Bola na maďarskom území, ale žilo tam deväťdesiat percent Slovákov. Moji rodičia sa tam tiež narodili, mama však po maďarsky nevedela. Nemusela vedieť, pretože nikam nechodila," hovorí Ondrej Hajtman. On už po maďarsky vedel, pretože slúžil v maďarskej armáde. „Mali sme menšinové práva, žilo sa nám tam v Maďarsku dobre. Až kým nastúpil prezident Miklós Horthy. Potom sa všetko sa zmenilo. Po vojne nám zrušili slovenské práva. Zostavili sme si delegáciu, ktorá išla do Maďarska požiadať ministra zahraničných vecí, aby nám ich vrátil." Tam neuspeli, tak išli aj za Benešom a požiadali ho, aby ich zastúpil v Maďarsku. On im však povedal, že nemá právo o tom rozhodovať, ale že keď chcú byť Slováci, aby išli domov. Tak sa začala dobrovoľná podpisová kampaň. „Po celej dedine boli rozvešané plagáty: Slováci poďte domov. Odchod z Maďarska na Slovensko podpísalo stotisíc Slovákov."
Z Maďarska odišli v roku 1947 v rámci repatriácie
Presťahovali sa na základe Benešových dekrétov. Slováci išli na Slovensko, Maďari boli odsunutí do Maďarska. Zobrať si mohli zo sebou všetko. „Nebolo jednoduché sa presídliť, mali sme majetky, kone, sťahovali sme sa dva týždne nákladným vlakom. V jednom vagóne sme bývali, v ďalších sme mali kravy, ktoré tam mama chodila dojiť. Bola to veľmi zlá cesta," spomína Ondrej
Maďarsky ju chceli naučiť na Slovensku
Po príchode na Slovensko ich vyložili v Šali a odtiaľ porozvážali do okolitých obcí. „Dostali sme dom v Diakovciach, po Maďarovi, ktorého vysťahovali do nášho domu v Maďarsku. V dedine vtedy prišiel za nami sused a pozdravil nás po Maďarsky. Anka, ktorá mala vtedy päť rokov, mu nevedela povedať nič. Keď zistil, že dcéra nevie po maďarsky povedal mi: Veď u nás sa naučí," spomína si Ondrej Hajtman.
Ľudia v Diakovciach boli nahnevaní, že ich susedia museli odísť. „Neviem podľa čoho ich vyberali, ale presťahovali ich na silu. Boli na nás nahnevaní, že sme im zabrali miesto. Sused vtedy chodil do mojej záhrady a oberal mi slivky. Keď som sa ohradil, že to sú to moje stromy, povedal mi že tam nie je nič moje, že to patrí tomu Maďarovi čo musel odísť. To nás znepokojovalo." Tiež sa im nepáčilo, že sa slovenské dievčatá sa vydávali za maďarských mládencov. Vznikali tak zmiešané manželstva a to manželia Hajtmanovci nechceli. „Mne Maďari nevadili. Maďar ako Slovák, všetko rovnakí ľudia, ale všetky tie udalosti ma znepokojovali. Tak som dom v Diakovciach predal a kúpil som si v Trenčíne," spomína.
Do Trenčína sa presťahovali v roku 1959
Kúpili dom na Hviezdoslavovej ulici, ktorej časť v roku 1978 asanovali. Dostali byt na sídlisku Juh. Tam sa im nepáčilo, tak ho vymenili a už tridsať rokov bývajú na Dlhých Honoch. „Za Maďarskom nám ľúto nie je od tej doby, ako sme sa dostali do Trenčína."
Na svoj život spomínajú s úsmevom
Roky, ktoré spolu prežili boli podľa nich aj lepšie aj horšie. „Ako môj otec povedal, nie je ani jedného komína, aby sa občas z neho nedymilo. A tak je to aj v manželstve. Sú niektoré veci, v ktorých sa manželia nezhodnú, ale všetko sa dá napraviť. Pretože nás k sebe niečo viaže." Nikdy neuvažovali nad tým, že by sa rozišli.
„Nikdy v živote som ich nepočula hádať sa ani kričať na seba. Mama je kľudnej povahy, vždy si veľmi rozumeli," povedala ich dcéra Anna Ďurišová. Neprekážal im ani vekový rozdiel. „Mama opatrovala otcových rodičov. On bol šťastný, že ju má."
Sú k sebe pripútaní ešte viac ako v mladosti
„Je to ešte silnejšie. Večer sa veľmi ťažko vieme rozlúčiť, kým zaspíme, pri tom objímaní. Obidvaja to potrebujeme." Ako dodáva dcéra Anna bez pohladenia a pobozkania nejdú spať, ani bez toho nevstanú. „Mladí ľudia by k nim mali chodiť na školenie."
Manželia Hajtmanovci majú tri deti. Prvá dcéra sa narodila po troch rokov manželstva, ešte v Maďarsku. Ďalší dvaja synovia sa narodili už na Slovensku. Pri ich výchove sa vedeli vždy dohodnúť. Dnes sa podľa nich deti vychovávajú inak ako kedysi. „Je v tom veľký rozdiel. Môj otec nás vychovával veľmi tvrdo, dnes sa používa presvedčujúca metóda. Ale mladí sa dajú ťažko presvedčiť," hovrí Ondrej Hajtman.
Poznajú všetky trenčianske kaviarne
Napriek vysokému veku sú stále plní života. Starý pán, ktorý v mladosti hral v divadle, dnes pletie košíky z prútia, hrá na hudobný nástroj, ktorý si sám vyrobil. Jeho manželka dodnes rada spieva. Obaja sa radi smejú, sú veselí a plní optimizmu. „Každý deň chodia na kávu do mesta. Sadnú na autobus, odvezú sa do mesta a v kaviarni na terase si dajú kávu. Potom si nakúpia a idú domov. Poznajú všetky kaviarne v meste," dodáva dcéra Anna.