Článok pokračuje pod video reklamou
BÁNOVCE NAD BEBRAVOU. Martin Friedmann sa dnes volá Petrášek, má dnes 83 rokov a žije v Los Angeles. Na dobu, keď žil v Bánovciach nad Bebravou, však nikdy nezabudne.
S rodičmi a siedmimi súrodencami býval Martin v Bánovciach nad Bebravou do svojich šestnástich rokov. Až do obdobia, keď mal dvanásť rokov, bolo všetko v poriadku. Prežíval šťastné detstvo, s kamarátmi hrával futbal, chodil zvoniť do miestneho kostola. Celý jeho život zmenilo vyhlásenie Slovenského štátu a prenasledovanie Židov. „Všetko bolo obmedzené, nemohli sme chodiť do školy, zobrali nám domy, účty, obchody. Nesmeli sme od určitej hodiny chodiť von, ani byť členom žiadneho klubu. Nakupovať sme mohli len v presne určených hodinách. Nemohli sme vôbec cestovať. Na každú cestu mimo mesta sme museli mať povolenie."
Aj ľudia sa podľa neho zmenili. "Boli takí, ktorí sa nám snažili pomôcť, ale dalo sa to veľmi ťažko. Kto pomáhal Židom, bol proti štátu." Najhoršie obdobie prišlo, keď začali deportácie Židov do pracovných táborov. Na rad sa čoskoro dostala aj rodina Friedmannovcov.
Myslel som si, že budem hrať futbal
Martin sa prihlásil do pracovného tábora v Seredi. Toto rozhodnutie, ako neskôr zistil, mu prvý raz zachránilo život. „Keby som bol počkal ešte dva mesiace, tak by som skončil v Poľsku. Brali totiž všetkých mužov od šestnásť rokov. Stihol som odísť skôr, ako ma odviedli. "
Čo ho čaká v Seredi, vôbec netušil. „Ako dieťa som vôbec nemal predstavu, že existuje niečo také, ako sú vyhladzovacie tábory. Myslel som si, že v tábore budem pracovať a hrať s kamarátmi futbal, že všetko bude tak, akoby sa nič nestalo."
Hneď po príchode však zistil, že to tak nie je. V tom čase začali transporty Židov do Poľska a už vedeli, že idú do smrtných táborov. „Videl som, ako odvážajú mojich známych z Bánoviec." Martina vtedy zachránil veliteľ tábora a vyslobodil ho rovno z vlaku, ktorý smeroval do Poľska. „Mal som šťastie, že ma videl hrať futbal. Mal totiž ukázať svetu, že v tábore ľudí nezabíjajú, ale že je tam aj nejaký život."
Prežil tábor, zápal pľúc aj partizánov
Martina preradili do pracovnej čaty, ktorá chodila trhať morušové lístie. Odtiaľ sa mu podarilo utiecť a vrátiť sa do Bánoviec. V rodnom dome však nikto z rodiny už nebol, a tak sa vrátil naspäť do tábora. Ťažko ochorel, dostal sa do sanatória. Tu však nemohol byť dlho a čoskoro musel odísť. Nejakú dobu sa skrýval v kláštore. „Mal som veľké šťastie, že ma nenašli. Musel som sa pretvarovať. Chodil som na omšu, nikto ani nepochyboval, že som katolík.
Napokon sa rozhodol, že sa pridá k partizánom. Vtedy si zmenil aj meno. Aké bude, rozhodol človek, ktorý mu vyrábal falošné doklady. Povedal: odteraz budeš Petrášek." Ako ďalej spomína, aj tu musel zapierať, že je Žid. „Keď som prišiel k partizánom, myslel som si že všetci rovnako bojujeme proti Nem- com a fašizmu. Bolo tam však veľa antisemitov. Musel som sa schovávať aj pred nimi. Keď som sa od nich oslobodil, cítil som rovnakú úľavu, ako keď som sa oslobodil od Nemcov."
Po skončení vojny dlho nevedel, či niekto z jeho rodiny prežil. Až po štyroch mesiacoch sa stretol so svojim bratom. „Bol som zúfalý. Nemal som kam ísť, bol som sirota." V ich rodnom dome už štyri roky býval niekto iný.
Rodina Friedmannovcov mala osem detí, vojnu prežili štyria. Okrem Martina sa pred vojnou zachránili dvaja najstarší bratia Móric a Samuel, ktorí odišli do Palestíny a brat Vilo. Ten narukoval do Slovenskej armády. Ostatní zostali niekde v Poľsku.
Z Bánoviec do Ameriky
Po vojne odišiel do Bratislavy. Študoval na vysokej škole technickej a stal sa stavebným inžinierom. V roku 1949 sa vybral za bratmi do Izraela. Po desiatich rokoch odišiel do Ameriky, kde žije dodnes. Je ženatý, má dve deti a na Slovensko chodí už len málokedy.
Život mu podľa jeho slov zachránilo hlavne šťastie." Šťastie a rozhodnutia, ktoré som urobil. Rozhodoval som sa bez toho, aby som vedel, aký bude výsledok. Keď ste v situácii, že ide o život, inštinktívne urobíte to, čo si myslíte že je správne," dodáva.
