Niekoľkonásobné uvítanie, srdečné stisky rúk, zvedavé otázky, úprimné pohľady... to všetko vás čaká, ak prejdete bránou Domova sociálnych služieb v Zemianskom Podhradí. V kaštieli zo 17.storočia, nachádzajúcom sa v krásnom prostredí parku a záhrady v strede obce (objekt je chránenou kultúrnou pamiatkou), žije 120 „duší“ chorých dospelých žien s diagnózami – mentálna retardácia, duševné poruchy, poruchy správania, afektívne poruchy, schizofrénia.... Niektoré trpia vrodenými chorobami, no poniektoré z nich nezvládli ťažké životné situácie a ocitli sa, ani sami nevedia ako, v tomto zariadení. Žijú tu aj také ženy, ktoré boli výbornými študentkami, zastávali v živote dôležité funkcie, boli dobrými matkami...
Druhý domov
Niektoré vôbec nekomunikujú, mnohé sa však dokážu zo srdca porozprávať a človek by ani nepovedal, že sú nejakým spôsobom postihnuté. No predsa... nevďačné dcéry či synovia, nedostatok lásky a pochopenia, odvrhnutie vlastnou rodinou – mnohé doplatili práve na to. Starostlivosť a lásku, no hlavne svoj druhý domov tak našli v tomto zariadení. „Manžel si našiel inú ženu, jeho manželka nezvládla situáciu a psychicky sa zrútila. Aj to je jeden z prípadov,“ hovorí riaditeľka Ľudmila Václavová, ktorá sa o takpovediac detské duše stará už 16 rokov, z toho vo funkcií riaditeľky 7 rokov. Ako sama hovorí, s klientkami a s ich životnými osudmi a pocitmi žije akoby 24 hodín denne. „Chorý človek chce tiež žiť a potrebuje, aby sa jeho život priblížil čo najviac životu zdravých ľudí.. Ľudia s ťažšími diagnózami sa nedokážu postarať sami o seba a v mnohých prípadoch im to nemôžu zabezpečiť ani ich najbližší. U našich obyvateliek nie je predpoklad výraznejšieho zlepšenia ich zdravotného stavu, čo je v živote pre nich veľké nešťastie a preto je naším prianím, aby ich najbližší potešili, hoci len príležitostne pozdravom. Najťažšie je pre mňa upokojovať obyvateľku, keď ju poznám a dobre viem, ako pri každom slove ráta so svojimi blízkymi a na druhej strane poznám postoj jej rodiny a viem, že sa nikdy nedožije toho, po čom tak túži.“ Najhoršie je, keď chorá žena čaká na svoje dieťa, ale to sa k nej nehlási, lebo sa jednoducho za svoju matku hanbí. Ťažké sú tiež prípady, keď matka čaká na syna a ten nie je schopný sa jej ohlásiť, či vôbec žije. Neskôr sa zistí, že syn potrebuje tiež ústavné liečenie, stal sa z neho alkoholik a o svoju matku, ktorá ho stále čaká, nemá záujem. V zariadení pracuje 49 zamestnancov. Kompletnú liečebno-preventívnu starostlivosť zabezpečuje 11 zdravotných sestier a 10 sanitárok pod vedením hlavnej sestry.
„Ujo, odfoťte nás!“
„Pomôcť týmto ženám vyrovnať sa s danou situáciou, to je naša práca, kde je potrebný hlboký cit človeka k človeku,“ hovorí riaditeľka. Je o nich naozaj dobre postarané, chodia na výlety doma, ale aj do zahraničia k moru, pod dohľadom štyroch výchovných pracovníčok sa venujú ručným prácam, štrikujú, vyšívajú, pomáhajú pri prácach v záhrade, v kuchyni, párajú perie... Robia aj výstavu ručných prác v obci, a o tom, že ich ruky sú naozaj šikovné svedčí záujem zo strany obyvateľov obce o ich výrobky. „Mnohí sú zaskočení tým, aké sú naše ženy šikovné,“ dopĺňa riaditeľka. Najlepšou liečbou je pre nich návšteva blízkych, list od syna či dcéry. S ich psychikou to robí zázraky, sú vtedy oveľa spokojnejšie. Ľudia si neuvedomujú, čo s nimi spraví malá správa z domova. Jednoducho, keď pocítia, že je o ne záujem, zbystria pozornosť a sú šťastné. Rovnako, ako keď zbadali náš redakčný foťák. „Ujo, odfoťte nás, odfoťte!“ – prosili a zároveň chceli prezradiť niečo o sebe. „Som tu už veľmi dlho, ani sa už nepamätám,“ hovorí 35-ročná Mária Kurucová, pochádzajúca z 18-člennej rómskej rodiny, za ktorou chodí jej sestra. „Brigádujeme na dvore, hrabeme seno, polievame kvetinky, pozeráme televíziu....najradšej Divokého anjela,“ smeje sa Mária. 30.júla tohto roku uplynie 16 rokov odvtedy, čo do ústavu prišla 56-ročná Anička Kvanková. „Robím vrátničku, keď sa nudím, pletiem ponožky. Páči sa mi tu, no keby prišiel môj syn skôr domov z vojny, určite by som sem neprišla,“ navráva si vyučená krajčírka, pričom skutočnosť je úplne iná, smutnejšia.
„Čo budem žiť na ulici?“
„Vyšívam pre ústav, bola som s kamarátkami pri mori, v Taliansku a Chorvátsku,“ pripája sa 36-ročná Renátka Barincová, ktorá tu žije už 9 rokov. „Otec a moja učiteľka ma chodia pozrieť, aj balíky mi posielajú,“ hovorí rodáčka z Dolnej Súče. „Mama, tá mi zomrela a brat robí v bani v Handlovej. Je mi tu dobre, hrabem trávu, vyšívam, pomáham vychovávateľkám... Čo budem žiť na ulici medzi kontajnermi? Dostala by som všelijaké bacily, ekzém, to nie je dobré...“ „Mám rodinu, ale tá ma svoju robotu, takže ich nemôžem žiadať, aby sem prišli,“ hovorí smutne 54-ročná Mária Šavlíková zo Šenkvíc. Píšem len sestre Helenke do Modry. Mám aj frajera, ale ten za mnou nemôže prísť, lebo má cukrovku.“ S tým, že za ňou nikto z rodiny nechodí, sa najmladšia obyvateľka ústavu, 28-ročná Anička Langerová už zmierila (mimochodom, najstaršou obyvateľkou je 88-ročná Hedviga Kocáková) „Tu je moja rodina, nič mi nechýba. Rada vyšívam, robím v záhrade, aj pri mori som bola,“ povedala vyučená krajčírka. „V televízore mám najradšej detektívky, štrikujem, čítam,“ nezaostáva za ostatnými 46 – ročná Alenka Miklušáková, pôvodom z Bardejova. Zo začiatku sa jej tu nepáčilo, ale zvykla si, rovnako, ako ostatné ženy, ktoré v ústave zostanú až do smrti.
Chýba im rodina
Je im však, ako samy hovoria, dobre. No aby im bolo ešte lepšie, potrebujú silu zvonka – krátky pozdrav od svojej rodiny či návštevu blízkeho človeka. Ak nikto nechodí... nie, netrápia sa, naopak, vo svojej mysli si vytvárajú vlastné predstavy a žijú v presvedčení, že ich srdcu blízke osoby žijú, myslia na nich a že ich raz aj prídu pozrieť. „Je naozaj škoda, že aj miestni obyvatelia majú často nesprávny názor na naše zariadenie. Stretávame sa aj s takými vyjadreniami, že sme blázinec,“ hovorí riaditeľka. „Ľudia nechápu, že naše ženy sú normálne ľudské bytosti, ktoré myslia, cítia, pracujú a chcú byť milované. Zdravý človek si ani nedokáže uvedomiť, aké má v živote šťastie, že nie je odkázaný na pomoc iných. Toto môže začať chápať vtedy, keď sa denne pohybuje v našom zariadení a pozná osudy postihnutých žien.
Rastislav Samák
