Určite to poznáte. Zaklopú vám na dvere neznámi ľudia, ktorí šíria vieru ako svedkovia Jehovovi. Veľa ľudí si ich však mýli s misionármi, ktorý sa rozhodli „zakotviť“ v meste pod Matúšovým hradom, aby v ľuďoch prebudili vieru v Boha, učili ich, ako im v živote môže pomôcť viera a modlitba, udávali im ten správny životný smer.
Rozhodli sa obetovať samých seba. Prišli do úplne neznámej krajiny, medzi cudzích ľudí, opustili svoju rodinu, svojich blízkych, len preto, aby voľne šírili svoju vieru v úplne neznámom svete. A okrem toho, za svoju misijnú prácu nedostanú žiadnu finančnú odmenu, robia ju celkom zadarmo. Pre druhých! Odvahu, najmä to potrebovali dvaja 20-roční americkí misionári – Ealan Osborne zo štátu California a Róbert Nance zo štátu Utah. Obidvaja sú členmi Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní, ktorá má sídlo v spomínanom Utahu, kde sa rozhodne o tom, do ktorej krajiny vyšlú mladých, obetavých ľudí, pričom do úvahy sa v niektorých prípadoch berú aj ich vlastné rozhodnutia, kam chcú ísť. Okolo 60-tisíc misionárov šíri evanjelium vo viacerých štátoch sveta. Na Slovensku je takýchto mladých ľudí dvadsať.
„Chceme hovoriť s ľuďmi o Bohu“
Trenčianski americkí misionári ( pred jeden a pol rokom v Trenčíne nebol žiadny misionár) sú ubytovaní na sídlisku Juh, v byte, za ktorý im cirkev platí podnájom, peniaze spoza „veľkej mláky“ dostávajú raz mesačne aj na stravu a základné životné potreby. Nemôžu pozerať televízor, počúvajú len piesne v rádiu, neoddávajú sa žiadnym radovánkam, ráno a večer sa spolu modlia, chodia medzi ľudí, rozprávajú im o živote Ježiša Krista, šíria medzi nimi vieru a do radov svojej cirkvi získavajú nových ľudí, s ktorými sa pravidelne stretávajú v závodnom klube Merina Pod Sokolicami, kde mávajú prednášky o Bohu, o viere, o živote...(chodí na ne šesť až osem ľudí). Musia mať čistú, ničím nezaťaženú myseľ.„Chceme hovoriť s ľuďmi o Bohu a chceme, aby prestúpili do našej cirkvi,“ hovorí, trocha lámanou slovenčinou Robert Nance, ktorý, rovnako ako jeho „kolega“ sa učili po slovensky pod vedením lektorky. „No sme tu aj preto, aby sme ľuďom pomáhali. Chceme sa s ľuďmi podeliť o svoju vieru, ktorá nám v živote pomáha v mnohých veciach, chceme sa podeliť o svoje skúsenosti, pocity pri modlitbe.“ Obidvaja si pred odchodom na Slovensko museli šetriť peniaze, aby vôbec mohli na misiu odísť.
Najlepšie dva roky ich života
„Každý chlapec v našej cirkvi môže ísť na misiu, keď dovŕši 19 rokov. Je to dobrovoľné rozhodnutie,“ precvičuje si slovenčinu Ealan Osborne, ktorý spolu so svojím „duchovným bratom“ prišli na dvojročnú misiu (v Trenčíne sú už desať mesiacov). Každý v našej cirkvi po návrate domov povie, že to boli najlepšie dva roky jeho života. Je to nádherné, keď môžete hlásať evanjelium v úplne cudzích krajinách. Sme radi, pretože nám odpadnú iné starosti a povinnosti, najmä škola.“ Svojej rodine zavolajú asi dva razy za rok, inak sa plne venujú svojej misionárskej práci a nemyslia na nič iné. Každý týždeň v stredu majú voľný deň, kedy chodia na nákupy, obzrieť si mesto, napíšu list blízkym, majú možnosť aj mailovať. „Misionárska práca je veľmi ťažká, je to akoby poslanie,“ hovorí Ealan, ktorý vzišiel takpovediac z misionárskej rodiny, pričom jeho otec bol takisto misionárom v Belgicku, brat slúžil v Amerike. „Ráno vstaneme o pol siedmej, potom študujeme sväté písma, zdokonaľujú sa v slovenskom jazyku a potom vyrazia do ulíc. Ľudia nie sú voči nám agresívny, porozprávajú sa s nami a väčšinou povedia – nemáme záujem. Vysvetľujeme im, že sme samostatná kresťanská cirkev, veríme v Bibliu, Ježiša Krista, len chceme ponúknuť viac cez knihu Monmonovu, ktorá obsahuje spisy starovekých prorokov presne tak, ako v Biblii, len s tým rozdielom, že bola napísaná na americkom kontinente. Jednoducho veríme v prorokov a v to, že naším cieľom v tomto živote je, aby sme sa vrátili k Bohu,“ vysvetľuje Ealan, ktorého v bežnom živote najviac láka film a hudbu, ktoré by chcel aj študovať. Robert sa chce venovať štúdiu biológie. Slováci sa im zdajú byť oveľa pohostinnejší, ako Američania. „Ľudia nás niekedy pozvú na večeru, vždy nám naložia plný tanier, jedlo máte naozaj výborné. Máme radi bryndzové halušky, kurací perkelt alebo bryndzové halušky,“ chvália slovenskú kuchyňu mladí muži, ktorí sa s ľuďmi, ktorí sú členmi ich cirkvi, boli pozrieť aj na Trenčianskom hrade.
Slovensko im odhalili hokejisti
Okrem misionárskej práce a s ňou spojených prednášok aj bezplatne poriadajú kurzy anglického jazyka. „Ľudia na Slovensku majú viac energie, ako Američania, ktorí všade musia chodiť autom, ale tu ľudí často vidíme ísť peši do mesta, na rôzne výlety,“ myslia si Američania, ktorí do mesta chodia najmä peši, občas použijú autobus. „Na druhej strane, naši ľudia nie sú takí hanbliví, a sú oveľa zhovorčivejší a keďže žijú vo väčšej chudobe, aj pokornejší..“ O Slovensku pred odchodom takmer nič nevedeli, niečo im hovorilo len Československo. O našej malej krajine vedeli až vtedy, keď sme sa stali majstrami sveta v hokeji. „Poznáme mená ako Šatan či Bondra (medzi Slovákov zaradili aj českého brankára Hašeka). Máte skvelých hokejistov.“
Misia je časom, počas ktorého sa obaja dostanú bližšie k Bohu, medzi cudzími ľuďmi formujú aj svoju osobnosť, stávajú sa menej sebeckými, zvýši sa ich citlivé vnímanie a zvýrazní sa pozitívny prístup k životu a k ľuďom.
Rastislav Samák
