stále väčšiu vážnosť požíva alkoholik ako abstinent. Aj takáto nelichotivá charakteristika zaznela na nedávnom stretnutí novinárov s abstinentmi pri príležitosti uskutočnenia XII. Kongresu Klubov abstinujúcich Slovenska. Z poverenia Asociácie abstinujúcich Slovenska kongres zorganizoval Klub abstinujúcich v Trenčíne a konal sa na chate Odevák v Trenčíne - Kubrici.
Podporu tejto organizácii prejavilo aj mesto Trenčín poskytnutím finančných prostriedkov na jeden z projektov a primátor Jozef Žiška pri príležitosti kongresu prijal prezidenta asociácie Mariána Daubnera, predsedu Klubu abstinujúcich v Trenčíne Jana Dudáka a podpredsedu Ing. Ivana Juraja. Na prijatí sa zúčastnil aj podpredseda Trenčianskeho samosprávneho kraja Jozef Fabián.
„Všestranná činnosť klubov ako svojpomocných a neformálnych spoločenstiev ľudí s rovnakým osudom má nezastupiteľné miesto v doliečovacom procese a stalo sa z nich zmysluplné spoločenstvo usilujúcich sa o dosahovanie novej kvality svojho života - života v striedmosti a abstinencii od akejkoľvek drogy.“ zdôraznil novinárom prezident asociácie Marián Daubner.
Nevyliečiteľná choroba
Abstinentské hnutie má u nás hlboké korene. Už v časoch prvej Slovenskej republiky jestvovali kluby či spolky triezvosti. Tie sa v povojnovom období postupne rozširovali, no vari najintenzívnejšie začali pribúdať v šesťdesiatych rokoch. Dnes je na Slovensku okolo šesťdesiatpäť a ako pripomenul Marián Daubner, slúžia na doliečovanie osôb závislých. „Pre nás je proabstinenčná klíma veľmi dôležitá. Všetci sme prešli ťažkou chorobou závislosti. Túto chorobu si na svojich bedrách ponesieme až po hrob, ale učíme a naučíme sa s ňou žiť, pretože ide o nevyliečiteľnú chorobu. Môžeme ju prirovnať hoci cukrovke. Ale stačí dať si za lyžičku, a opäť je v tom.“
Zamýšľanie sa nad tým, koľko na Slovensku pôsobí klubov abstinujúcich, či úsilie o vyčíslenie ich počtu, je bezvýznamné. Presná štatistika nie je možná. Možno práve v tomto momente niekto zlyhal a práve sa napil. Opäť v tom „lieta“. Možno sa niekto rozhodol, že sa z toho pekla chce dostať. „Vieme, že na Slovensku je nad sto tisíc abstinentov.“ tvrdí Marián Daubner a dodáva „Najmä nás teší, že tradíciu sa podarilo udržať aj po rozdelení Česko-Slovenska a kluby, aj keď s veľkými existenčnými ťažkosťami, predsa len fungujú, ba aktivizujú sa. Horšie na tom sú v Čechách. No, aj tam sa v posledných mesiacoch prebúdzajú.“
Naša spoločnosť, najmä alkoholu, tejto legálnej droge je, žiaľ, veľmi otvorená. Hoci, v posledných rokoch pribúdajú aj ďalšie. Aj preto sa abstinenti, vari ako najpovolanejší, zapájajú do rôznych protidrogových aktivít, hlavne v školách. V Trenčíne plánujú kontaktovanie sa aj s políciou, navštívili už väzenskú nemocnicu. Smutné, ba alarmujúce je, že medzi alkoholikmi pribúda veľa žien. Pomer medzi mužmi a ženami závislými na alkohole stále narastá a ak bol pred desiatimi rokmi 10 : 2, dnes je 10 : 7. A vari ešte horšie je, že táto droga sa dostáva už aj deťom. Ako uviedla MUDr. Kvasničková, v letných táboroch si 13 - 14-roční chlapci prinášajú alkohol a popíjajú. „Je to nebezpečné, pretože, čím mladší človek začína piť, o to skôr sa vyvinie závislosť.“
Neustálym problémom existencie klubov abstinujúcich je ekonomická situácia. Pred pár rokmi ich veľa skončilo práve preto, že nemali na nájomné. Aj trenčiansky klub sa stretáva len vďaka pochopeniu vedenia, odborníkov a personálu z psychosociálneho centra.
Na kongrese sa hovorilo o generačných a typových rozdieloch v klube abstinujúcich o presadzovaní sa svojpomocných skupín na verejnosti či o úlohe klubov pri vytváraní vhodnejšej proabstinenčnej klímy v spoločnosti. Na Slovensku je škodlivými závislosťami ovplyvňovaných viac ako 2,5-milióna občanov. V súčasnosti celospoločenský záujem o abstinenciu od alkoholu a iných legalizovaných drog vôbec nezodpovedá vládou deklarovaným prehláseniam. Skonštatovali to účastníci rokovania, ktorí prešli peklom alkoholizmu a dnes sa pevne držia rozhodnutia viesť triezvy a zdravý život. Preto sa zasadzujú a vyžadujú od predstaviteľov štátnej ale i verejnej správy na každej úrovni dôsledné dodržiavanie legislatívy a noriem, ktoré už v našom štáte existujú. Aj toto bolo v texte komuniké, prijatom na koniec dvojdňového rokovania tridsiatich dvoch klubov abstinujúcich z celého Slovenska.
Alkohol je droga
Na kongrese si zástupcovia klubov ASKAS zvolili aj nového prezidenta. Stal sa ním Ján Dudák z Klubu abstinujúcich v Trenčíne. Práve on bol ochotný poodhaliť pred nami svoje súkromie. „Začiatkom osemdesiatych rokov som častejšie pozeral na dno pohárika. Časom som sa už nedokázal natoľko kontrolovať, ba ani si rozkázať a pil som , kým som vládal. To už som bol závislý na alkohole a s jeho pomocou som sa usiloval riešiť všetky rodinné či pracovné problémy. Zlom v mojom živote nastal vtedy, keď mi zamestnávateľ dal ultimátum - budeš sa liečiť, alebo ťa prepustím. Sám som si už nedokázal rozkázať a preto som sa zveril do ústavnej liečby. Počas jej trojmesačného trvania ma zamestnávateľ „podržal“. Nielenže mi ponechal pracovné miesto, ale sám ma aj navštívil v ústave a po návrate ma zamestnal ako plnohodnotného pracovníka. Využil som aj príležitosť navštevovať Klub abstinujúcich v Trenčíne a tak už šesť rokov, každý pondelok, prichádzam medzi priateľov s podobným osudom a v tomto roku som sa stal aj jeho predsedom.
Samozrejme, dnes sa s alkoholom stretneme všade. Ponúkajú ho na benzínových čerpacích staniciach, v cukrárniach i tam, kde v minulosti nemal miesto. Vydržal som vďaka rodine, zamestnávateľovi ale aj z vlastnej vôle, podporovanej priateľmi v klube abstinujúcich, ktorí mi ukázali, že bez alkoholu sa dá žiť. Sám, s odstupom času, som objavoval hodnoty, ktoré som v čase alkoholového opojenia nebral na vedomie. Skrátka, našiel som seba a spokojný život plnohodnotného človeka. Keby som sa nerozhodol pre zmenu, dnes by som tu už určite nebol. Preto, vážení, ktorí váhate - nie je hanbou priznať si závislosť. Hanbou je opitý váľať sa po zemi, páchať výtržnosti a utápať sa v takto vyvolaných rodinných či pracovných problémoch. Nie je hanbou abstinovať!“
Žiť sa dá aj bez alkoholu
V tomto prípade pacient mal a má šťastie na ľudí okolo seba. Nie vždy to v našej spoločnosti je tak. Často sa stáva, že abstinenti sú nútení odolávať neprajnému okoliu. Dočkajú sa, že v práci si ich budú viac vážiť, ba uprednostnia ich pred ostatnými? Tak, ako je to, napríklad, v Japonsku, vo Francúzsku, Taliansku, Švajčiarsku? Aj preto, že sú najvýkonnejší?!
Alebo to na Slovensku bude stále tak, ako v nasledujúcom príbehu? Mladej žene, po liečbe od závislosti na alkohol, hľadajúcej zamestnanie, sa nedarilo nikde zamestnať a ak ju prijali, do dvoch dní opäť bola na ulici. Napokon inkriminujúce dôkazy vybrala zo zdravotnej karty. Dnes pracuje a nikto nevie, že je abstinentka. Nie je to hanba? Že spoločnosť týchto ľudí núti klamať, napriek tomu, že oni sú ochotní o vlastnom probléme otvorene rozprávať? Veď takýto človek každodenne prejavuje vlastnú osobnú silu vyrovnať sa s chorobou. No, u nás, pre mnohých je horší ako ožrana, ktorý si každý deň hrkne!?
Nie, títo ľudia nie sú zo zásady opovrhnutia hodnými a už vôbec nie bezvýznamnými nulami. A, ktovie, možno o niekoľko rokov absolvovanie protialkoholického liečenia bude súčasťou dobrej výchovy?!
Oľga Kajabová
