ráka, bezdomovca, ktorý stratil zmysel života, nevie, čo prinesie nasledujúci deň a len čaká na pomoc. Nevie, kde ju má hľadať a ak sa k tomu pridajú aj zdravotné problémy, situácia vyzerá beznádejne. Putuje z miesta na miesto a čaká, kto mu čo dá, spolieha sa na veľkodušnosť a ľútosť ľudí nad ich ťažkou situáciou. Mnohých na ulicu vyhnali zlé rodinné vzťahy, náhla strata bývania, iných alkohol, strata zamestnania či pocit sebaľútosti a beznádeje. „Prišiel som o bývanie, bratia ma podviedli,“ hovorí 48-ročný bezdomovec Fero, ktorého sme zastihli sedieť a prosiť ľudí o finančnú pomoc pred obchodným domom v Trenčíne. „S mojimi dvoma bratmi som podpísal fingovanú zmluvu na predaj rodinného domu. Tí ho však výhodne predali, mne dali len 4-tisíc korún a povedali, aby som vypadol,“ hovorí rodák z Fiľakova, ktorý cestuje vlakom po celom Slovensku, prevažne načierno. „Ja neviem, čo je to domov, nemám kde ísť. Spím, kde sa dá. Túto noc som bol na stanici, predtým som spal v starom zrúcanom dome, keď bolo teplejšie, vyspal som sa aj na tráve,“ zveruje sa nám Fero, ktorý sa obáva budúcnosti. Nevie, čo s ním ďalej, kde sa uchýli v zime. „Bol som sa pýtať aj v jednej charite, ale tam majú plno, rehoľné sestry mi dali nejaké jedlo Ťažko je človeku, ktorý nevládze chodiť. Nohy mám nafúknuté ako balón, nechodím, skôr sa plazím,“ povedal žalostne bezdomovec. Ďalšieho sa nám podarilo objaviť v podchode Tatrapasáž. „Ďakujem, Pán Boh zaplať,“ poďakoval za pár drobných 52-ročný Jano, ktorému je ulica druhým domovom už päť rokov. „Keď som brigádoval, poberal som vtedy aj sociálku. Našiel sa jeden človek, ktorý mi závidel a nahlásil to na úrade. Sociálku mi zobrali, s tým, že pokiaľ im nevrátim peniaze, nedajú mi ani korunu. Zostal som tak bez príjmu, a okrem toho, moja žena bola ťažká alkoholička, majsterka v provokovaní, a tak som sa rozhodol odísť. Tento život mi vyhovuje,“ prezrádza Jano, ktorý cestuje z mesta do mesta, na krátke vzdialenosti. Cestovné si platí z toho, čo si vyžobre. Spím po staniciach, policajti ma nevyhodia. Keď si kúpim lístok, tak ma nechajú prespať. „Zuby nemám, tak jem iba polievku. Už dva roky nepijem, jedno pivko si občas dám, aby sa mi lepšie zaspávalo. Nemám kde ísť, v Brne mám sestru, ktorá ma nechce zobrať, ďalšia žije v Košiciach, tá však ovdovela, má veľké zdravotné problémy a jej rodina sa tlačí v malom byte. Tam pre mňa tiež nie je miesto. Len keby som si tak našiel nejakú robotu s ubytovaním, to by bolo fajn,“ dúfa Jano, ktorého ďalšia „bezdomovecká púť smeruje na sever, do Púchova. Na cestách ho sprevádza talizman, na ktorom je vyobrazená Panna Mária s malým Ježiškom. Ako nám Ján prezradil, je hlboko veriaci, každý deň večer sa modlí a verí, že sa postupom času dokáže postaviť na vlastné nohy.
Rastislav Samák
Snímky autor