práve vyráža osobný vlak. Medzi cestujúcimi by mal byť aj 16-ročný Janko, študent Priemyselnej školy stavebnej E.Belluša v Trenčíne. Často ním totiž cestuje domov, do Ladiec. Tentoraz sa však rozhodol naň nenastúpiť, ale čakať... Čakať na svoju smrť. Jeho život vyhasol náhle a nečakane, bez jediného slovka – zbohom.
„Keď mi nezdvíhal mobil, prišiel som do triedy a vravím jednému spolužiakovi – mám také tušenie, že Jano to chce skoncovať,“ spomína so slzami v očiach jeho 19-ročný brat Ľuboš, žiak druhej triedy na SPŠ stavebnej. V ten deň Janko neprišiel do školy. Poobede sa vybral k nákladným vagónom, odstaveným na koľajnici nedaľeko supermarketu Billa a za posledným z nich čakal na priblížujúci sa osobný vlak. Rušňovodič už len videl, ako mu spoza neho na koľajnicu zrazu vbehol chlapec...
Niekoľkotonovú vlakovú súpravu už nedokázal včas zastaviť. Bol to jednoducho moment. „Môj pes začal predtým akosi čudne štekať. Akoby niečo tušil,“ hovorí majiteľka tenisových kurtov, nachádzajúcich sa v tesnej blízkosti miesta tragédie. „Ten vlak začal tak čudne škrípať, myslela som si, že má poruchu,“ spomína na nešťastné pondelkové popoludnie. Vtedy ešte nikto netušil, že Janko už nie je medzi živými. Jeho triedna učiteľka sa to dozvedela až v utorok ráno od vedenia školy, ktorému to oznámil jeho brat. „V pondelok sme už tušili, že sa niečo nedobré deje, ale že to skončí až takto tragicky, o tom sa nikomu ani len nesnívalo,“ hovorí smutne Jankova triedna učiteľka Ing. Alexandra Gabrišová. Žiaka 1.A. triedy opisuje ako dobrého, slušného a zdvorilého chlapca. „Bol aj dobrým žiakom a ako hovorca triedy aj autoritou,“ hovorí o chlapcovi, ktorý bol malého vzrastu, no zato veľkou osobnosťou triedy.
V nej vládne po tieto dni neopísateľné ticho a smútok. v jednej zo školských lavíc vidieť vo svetle sviečok Jankovu fotografiu, vedľa sú položené kvety. Spolužiaci si jeho pamiatku uctili takýmto spôsobom. Zostali po ňom len slzy a spomienky. „Nikto nevedel, čo má od neho vlastne čakať. Svoje vnútorné pocity totiž nikdy nedával najavo,“ spomína Peter, jeden z jeho najlepších kamarátov. Opisuje ho ako chlapca, ktorý dosahoval veľmi dobré výsledky v škole. Vynikal vo fyzike, často jazdieval na skateboarde, miloval hudbu, počítače... „Bol to svojský typ, nedával nič najavo, iba to, čo potreboval.“ Peter sa s ním poznal už od základnej školy. Teraz už len smutne spomína na časy, kedy Janko za ním často chodieval do Beluše na skateboarde alebo na bicykli. „Skoro na každej hodine sršal humorom, rád sa smial,“ spomína so sklonenou hlavou. „Prvé dni som sa nedokázal sústrediť na učenie, ale postupom času to hádam zvládnem,“ povedal Peter, ktorý s ním často sedával v jednej lavici. „Tá, v ktorej sedával Janko, sa už v triede nikdy neobjaví,“ hovorí triedna učiteľka. Sama sa len horko-ťažko dokáže sústrediť na učenie. Len smutne krúti hlavou. „Zrejme to bol výsledok momentálnej depresie. Keby mal k niekomu dôveru a vyrozprával sa mu, možno by sa to nestalo. Je nepochopiteľné, že človek, ktorý nijak zvlášť na seba nepúta pozornosť, môže niečo také urobiť.“ Sama presne nevie, čo mohlo Janka doviesť až k samovražde. Vie to však jeho brat Ľuboš. „Falšoval peniaze, išli po ňom policajti,“ prezradil. Podľa policajných zdrojov falšoval a pozmeňoval peniaze a cenné papiere spolu s ďalšími troma študentmi. Asi od polovice mája 2003 vyrobili a prechovávali tisíckorunové bankovky. Vyrobil ich jeden z nich pomocou počítačovej techniky a chlapci ich postupne na rôznych miestach dávali do obehu ako pravé.
„Zrejme to psychicky nezvládol,“ hovorí plačlivým hlasom a ešte raz zaspomína na nešťastný deň. „Keď sme v Ladcoch vystúpili z vlaku, kamarát mi hovorí – počuj, revízor povedal jednému mužovi, že vlaky meškajú preto, lebo jeden chalan sa hodil pod vlak. Ani ma len nenapadlo, že mohlo ísť o brata. Do polhodiny prišiel k nám domov železničný policajt... Mama si najskôr myslela, že ide o štátneho policajta, ktorý si prišiel po Jana kvôli tým peniazom. Nie, predtým na ňom nebolo nič vidieť, No v posledných telefonátoch skoro nič nehovoril. Zmohol sa vždy len na - hm, hm, hm.“ Aj keď je to pre Ľuboša veľmi ťažké, radšej vraj pôjde do školy, aby na to nemyslel, akoby mal sedieť doma.
„Keď zatvorím oči, stále ho vidím,“ plače Ľuboš. „Často v izbe hrával na gitare, aj keď mne sa to nechcelo počúvať a vždy som mu to zatrhával, “ trpko sa usmeje cez slzy. Janko, nad ktorého stratou žialia okrem rodičov, priateľov a známych aj jeho traja bratia a päť sestier, chcel ísť študovať architektúru. Mal pred sebou celý život, rozhodol sa však, že ho ukončí. Čas zahojí bolesť, spomienky, tie však nikdy nevyprchajú. Jeho najbližší však vedia, že už nikdy to nebude také, ako predtým. Veľmi ťažko sa totiž vyrovnáva so smrťou človeka, oveľa ťažšie vtedy, keď odíde ešte celkom mladý, plný energie a chuti do života.
Rastislav Samák