Galéria M. A. Bazovského v Trenčíne popri záujme o celý výtvarný terén Slovenska vo svojej dramaturgii nezabúda ani na vyhranené a umelecky zaujímavé osobnosti z regiónu. K zaujímavým projektom kultúrneho leta patrí aj výstava jubilujúceho päťdesiatročného Stanislava Lubinu, výtvarníka, kresliara, grafika i kníhviazača. Jeho diela sú ozdobou mnohých domácich i zahraničných zbierok. Ako člen Medzinárodnej únie sluchovo postihnutých sa aktívne zúčastnil sympózií v Brisbane (Austrália) a Washingtone D. C. O priblíženie umelcovej tvorby sme požiadali historika umenia PhDr. Mariána Kvasničku, ktorý sa výrazne pričinil o celoslovenské a profesionálne presadenie sa tzv. dubnickej školy (Lubina, Vydrnák, Kudlík).
Ako, kedy a čím vás zaujali autori, ktorých radíte do tzv. dubnickej školy a aké je medzi nimi miesto Stanislava Lubinu?
Termín, ktorý uvádzate, som použil niekedy na konci 8O. rokov a myslel som ním len označenie regiónu, no neskôr zvláštny sklon výtvarníkov vyjadrovať problémy videného a cíteného sveta prostredníctvom kresby, línie, ornamentu, expresie. Druhou črtou celej skupiny je humor, výtvarná úsmevnosť ale aj čistá vizuálna poézia a harmonizácia. Napokon u všetkých menovaných sa objavuje intenzívne cítená farebnosť a maliarske prehodnocovanie zážitkov, dojmov, pocitov a výmyslov. Stanka Lubinu vnímam ako veľmi nadaného kresliara a majstra grafických foriem linorytu, v ktorom dokáže bohatým a technicky veľmi pracným “chaosom” línií vyjadriť vlastnú víziu prírody, domova, sveta a kozmu. Rytmus živej a neživej prírody. Obdiv k stvorenstvu. Poéziu harmonizovaných protikladov. Radosť z toho, čo nebolo možné počuť, ale čo je aj vo videnom tvare fascinujúce.
Čím návštevníka upúta autorská výstava v trenčianskej galérii?
Jednak už spomenutými kvalitami, ale aj niektorými ďalšími podnetmi. Predovšetkým sa Lubinova tvorba rozrástla početne i kvalitatívne. Po počiatočných lineárnych vzruchoch prešiel k hrejivým farebným tónom. Nemajú ilustratívnu povahu, ale vytvárajú náladu, pocit, melodickosť. Tento jav nás upúta hneď pri vstupe do umelcovej výstavy. Druhým nápadným javom je, že sa od menších grafických foriem a ex librisov /knižných značiek/ prebojoval k veľkým formátom, ktorým svedčí energický zápas línií a skôr tušených než popisne vyjadrených tvarov. Túto vec treba mať zvlášť na zreteli, nakoľko technicky ide o veľmi náročnú prácu rytectva do linolea. Aj tu však Lubina prejavuje dobrý remeselný grunt, úctu k materiálu, znalosť grafických daností a možnosť vnútiť zmysel bohatému kresebnému rytmu. Jeho práce sú presné, prísne, snivé i nežné zároveň. V človeku s otvorenými očami a čulým srdcom prebúdzajú harmonické pocity, čo v tomto postmodernom čase vôbec nie je prepych.
Z vašej charakteristiky sa dozvedáme predovšetkým o technickej výbave Lubinových prác. Mohli by ste ešte priblížiť témy, motívy a vlastné obsahové smerovanie tejto výstavy?
Samozrejme, sebalepšia technika by bola stratená bez zrozumiteľnosti tvorivého posolstva. Lubinov výtvarný svet často vychádza z variability prírodných foriem, kvetov, stebiel, tráv, vegetácií, lupeňov, púčikov. Nechýbajú ani motívy hviezd a hniezd, čo je nielen zvuková blízkosť. Zaujímavé “obelisky” či akési pamätníky vytváral Lubina v čase mileniálneho výročia na prelome tisícročí. Veľmi pôsobivé námety si priniesol z francúzskeho pobytu v Gran Gevrier. Pritom ani technické motívy - mnohokrát starožitné či archaické - nevychádzajú z dekoratívneho, zmnoženého rytmu autorovej grafiky nepresvedčivo. V každom prípade však vždy zostáva výrazné poetické prehodnocovanie, “prebásňovanie” námetov tak, aby sa dotkli najskôr citovosti a potom aj /zlyhávajúceho/ umu. Hlboko sa skláňam pred všetkými, ktorí to takto vedia a sú zároveň múdri aj tichí srdcom.
Oľga Kajabová