dviedol v piatok v kine Hviezda predstavenie Smútok pristane Elektre. Naivný divák by si mohol pomyslieť, že sa Dubničania poponáhľali, predstavili si istého obyvateľa Trenčianskych Teplíc v base a usúdili, že jeho víle Elektre smútok pristane. Tak ďaleko však ešte - dofrasa – nie sme. Išlo o klasickú divadelnú hru amerického dramatika Eugena O´Neilla.
V čase, keď sa končí vojna Severu proti Juhu, sa odohráva veľká dráma Mannonovcov. Praproblém v celom deji predstavuje fakt, že starý Mannon má (dospelého) nemanželského syna. Tragédiu, ktorá sa rozvinie, niektoré postavy – ako sa na tento žáner patrí – neprežijú. Ako sa, chvalabohu!, zmenili časy! To, čo bolo TABU v druhej polovici 19.storočia, keď Abraham Lincoln porazil Južanov, i to, čo ešte bolo tabu v prvej polovici 20.storočia, keď otec Oony písal svoje slávne hry, dnes sotva vzrušuje. Nadávka pankhart v texte hry pôsobí takmer staromilsky. Ani dámy v hľadisku neomdlievali.
Režisér Tomáš Roháč, poslucháč VŠMU, nápadito viedol hercov – tých, ktorí sa dali; napr. Máriu Balušíkovú v úlohe Lavínie. Ale aj niektoré z predstaviteliek mestskej luzy (Cypriánová, Trenčanová, Slahučková, Mišovičová, Čellárová) stáli za hriech.
60. roky 20. storočia, ktoré Marián Varga nedávno nazval „revolúciou ducha“, znamenali oslobodenie človeka, vrátane jeho jazyka. Nie každý to zobral na vedomie s radosťou. Keď sa ešte v 70.rokoch nemeckí kresťanskí demokrati pokúsili znemožniť sociálnodemokratického kandidáta na post kancelára Willyho Brandta pre jeho nemanželský pôvod, odkázal im, že bastardi sú oni. A slávne vo voľbách zvíťazil. Nadávka je často víťazstvom čistého ducha nad nečistým. Súhlasíte?
Martin Klein
