renesančnom kaštieli v Dubnici nad Váhom boli napriek šestnásťročnému úsiliu zastavené a stavba sa zakonzervovala. Dôvodom sú financie.
Dobe, v ktorej sa začala rekonštrukcia niekdajšieho Illessházyovského panstva, zodpovedalo aj predpokladané využitie objektu: v kaštieli malo byť školiace stredisko ministerstva kultúry aj s ubytovacou časťou, veľké dubnické giganty ZŤS a ZVS tu mali mať svoje reprezentačné priestory a časť objektu mala byť tiež využitá ako reštaurácia. Tak bola vypracovaná dokumentácia i vydané stavebné povolenie.
V roku 1991 prešlo vlastníctvo kaštieľa na Mesto Dubnica nad Váhom a rekonštrukcia pokračovala. Mesto sa vzhľadom na zmenenú situáciu snažilo v roku 1997 prehodnotiť funkciu objektu a rekonštrukčné práce sa viac sústredili do východného krídla, kde sa malo podľa zámeru radných pánov presunúť sídlo mestského úradu. V tomto krídle sa začali robiť úpravy dispozícií. Vybudovali sa rozvody vody, kanalizácie, kúrenia, osadili sa okná. Na čelnej strane kaštieľa sa previedla dekoratívna úprava vonkajšej fasády, z dokončenej veže sa začala ozývať zvonkohra. Nezainteresovaní mohli nadobudnúť dojem, že rekonštrukcia sa blíži do poslednej fázy. Opak bol však pravdou. Všetky práce sa z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov zastavili.
„Iba na dokončenie časti krídla priečelia a východného krídla, kam sa mal sťahovať mestský úrad, by bolo potrebných rádovo 60 až 80 miliónov korún,“ odhaduje potrebné náklady vedúci oddelenia výstavby mestského úradu Jozef Čupák. Náklady na dokončenie rekonštrukcie celého kaštieľa by sa podľa jeho hrubého odhadu pohybovali v sume od 300 do 500 miliónov korún. „Veľa rokov po sebe sme žiadali o príspevok z fondu Pro Slovakia, no zakaždým bezúspešne,“ pokračuje J. Čupák a uvádza, že jedinými peniazmi od štátu na záchranu tejto pamiatky bol milión od predchádzajúceho predsedu vlády Vladimíra Mečiara. „V súčasnej ťažkej finančnej situácii a pri súčasnej zadĺženosti si mesto nemôže dovoliť financovať ročne viac ako jednu stavbu malého rozsahu.“ A v prípade dubnického kaštieľa ide o „ťažšiu váhovú kategóriu“. Tak, ako neboli na rekonštrukciu kaštieľa vyčlenené v tohtoročnom rozpočte žiadne financie, podobnú kapitolu neobsahuje ani návrh rozpočtu na budúci rok.
Súčasné mestské zastupiteľstvo a primátor sa však nevzdávajú myšlienky využívať východné krídlo pre potreby mestského úradu. Vzhľadom na prebiehajúcu decentralizáciu totiž súčasná budova mestského úradu praská vo švíkoch a kancelárie mesta sú už roztrúsené po niekoľkých ďalších budovách. Hoci samotný primátor Dubnice Juraj Červinka nevidí v bližšej budúcnosti väčšiu perspektívu ukončenia rekonštrukcie, jedným dychom dodáva: „Budeme sa snažiť získať prostriedky z eurofondov, určené na záchranu a obnovu kultúrnych pamiatok.“ Mesto sa taktiež nebráni vstupu prípadných ďalších investorov. Už aj v minulosti tu boli nejakí, aj zahraniční záujemcovia, avšak päťkrídlová dvojpodlažná budova bola ako celok nakoniec vždy priveľké sústo. J. Červinka však prehlasuje: „Každý, kto by prejavil záujem o kúpu, dajme tomu časti priestorov kaštieľa a najmä následné investovanie do tejto pamiatky, je vítaný.“
Za dvanásť rokov mesto Dubnica preinvestovalo na obnove svojho kaštieľa 60 miliónov korún. Táto historická pamiatka je však stále iba staveniskom. Stavba je zakonzervovaná - všetky práce týkajúce sa statického zaistenia sú prevedené, stavba nevlhne od základov ani nezateká od strechy. Na svoju budúcnosť však stále iba čaká. Ľuboš Kostelanský
