iet, demontované výstavné panely, odstránená väčšina zariadenia výstavnej siene, skrátka priestor vyprázdnený až na „holú kosť“, taká je výstava Theatre instal mladej trenčianskej dvojice Kamil Bystrický, Braňo Hudec, známej najmä ako divadelné združenie Kolomaž. Niet divu, že prvotnou reakciou nepripraveného diváka bude údiv, ba až šok. Naozaj nejde o začiatok rekonštrukčných prác jediných mestských výstavných priestorov, ale o priestorovú inštaláciu hlásiacu sa k princípom konceptualizmu.
Podtitul výstavy je dvojúrovňový: Priestor v inštalácii a inštalácia v priestore. V prvej úrovni tvorcom išlo o obnaženie priestoru do najväčšej možnej miery, jeho prepátranie a diagnostiku. „Snažili sme sa z priestoru odstrániť nánosy doby, vytiahnuť z neho všetko, čo v ňom je,“ opisuje zámer Braňo Hudec. Druhá úroveň potom ponúka tento priestor divákovi na komunikáciu v inštalačnej podobe. Impulzy k inštaláciám sú divadelné a vychádzajú z predstavení divadla Kolomaž. Dominantným je priestor číslo 4, v ktorom sa nachádza scéna výtvarníka Romana Ondáka zo stále hranej inscenácie Angle.
Takto dekomponované priestory sú doplnené často až banálnymi artefaktami, ako fľaša minerálky, vaječný rožtek, slaninkový posúch, šnúrka od rolety, prázdny výkres, kľučka, rozmiestnenými po stenách a dopĺňajúcimi ďalšie inštalácie nazvané prevádzkový stav, rozklad, či perspektíva. Tie tvoria najrôznejšie nepotrebné predmety či odpad, nájdené pri obnažovaní priestorov a vystavené presne tak, ako ich tvorcovia objavili. Ako vysvetľuje Kamil Bystrický, „sú to znaky modulácie a rozvrstvenia priestoru, ktorý sám ako taký nemá žiadnu hodnotu.“
Autorstvo výstavy pripisujú Bystrický a Hudec človeku, ktorý sa snaží dosadiť do objektu informácie, čo neboli predvídané. „Boli to najmä tí, čo budovali výstavnú sieň, robotníci, ktorí navŕtali diery tam, kde nemali byť a rozmiestnili zásuvky, tak ako nemali byť,“ vysvetľuje Hudec. Oni samotní sa potom považujú už iba za niekoho, kto rozložený priestor nakoncipoval a dotvoril.
Na samotnej vernisáži sa rozvinula debata nedávať priestory po skončení výstavy do pôvodného stavu, ale ich nechať tak s tým, že by to mohol byť impulz „k nejakej novej podlahe“, či iným zmenám, po ktorých chátrajúca sieň priam volá. „Nie je to však náš zámer, je to možno spôsobené tým, že sme to tu istým spôsobom začali v úvodzovkách demolovať,“ tvrdia tvorcovia.
Výstava, trvajúca do júna nepochybne prinesie veľa rôznorodých reakcií, od ostrej kritiky, úplného odmietnutia a nepochopenia, až po uznanie a obdiv. Ak budete mať chuť a cestu okolo, zastavte sa…
Text a foto: Ľuboš Kostelanský
