Štyri pätiny správy sú však venované zdvôvodňovaniu bezpečnostných opatrení a najmä vysvetľovaniu, prečo bolo nevyhnutné demontovať na jeden deň letné terasy na Mierovom námestí. „
Opatrenia neboli iniciatívou mestského úradu,“ zaznieva v správe alibisticky. Naozaj čudná hrdosť. Že sa témy demontovaných terás chytili médiá, nie je prekvapujúce. Od ospalého slnečného dňa si televízne štáby, fotoreportéri a ostatní redaktori sľubovali nepochybne viac. Na hrad sa však nedostal vlastne nikto a písať o hrdosti sa dnes akosi nenosí. Navyše keď hrdosť na Mierovom námestí ani vidno nebolo. Chýbala aj otrepaná slovanská pohostinnosť. Na tvárach okolo idúcich ľudí sa zračila skôr ľahostajnosť a nezáujem; mnohí šomrali , našiel sa aj dlhovlasý mladík, ktorý uprostred námestia vykríkol vetu o nenažraných nenažrancoch. Zjavne iba deti tešil pohľad na pekné policajné autá a motorky.
Šesť stovák poslancov zákonodarných zborov všetkých členských krajín NATO a ďalších pridružených krajín na námestí mesta, v ktorom sa inak permanentne nič nedeje – to je UDALOSŤ. Keby všetci, čo v Trenčíne žijú z turistického ruchu, dali hlavy dokopy, žiadnu lepšiu propagáciu nevymyslia. Táto bola navyše celkom zadarmo. Každý jeden upršaný deň na Mierovom námestí je pre prevádzkovateľov terás rovnakou pohromou, ako bol pondelok. Demontáž a montáž nemohla byť až taká hrozná. Delegáti a ich sprievod korzovali po námestí a „na betón“ nemali všetci peňaženky zatvorené. Z okamžitého aj dlhodobého hľadiska na tomto žiaden podnikateľ skrátka nemal ako prerobiť. Na naše malé námestie by sa tá hromada veľkých autobusov, vládnych limuzín a policajných áut spolu s terasami nevošla. A ak ľuďom pripadal pohľad na všetky nevyhnutné bezpečnostné opatrenia nezvyčajný, môžno povedať iba jediné: chvalabohu! Byť perifériou periférie má aj svoje výhody. Prezentácia mesta na námestí mohla byť nepochybne aj veľkolepejšia. Aj medzi ľuďmi bolo možné podujatie lepšie vysvetliť a spropagovať. S typicky závistlivou, neprajnou a uhundranou slovenskou povahou však organizátori aktuálne nemohli urobiť nič viac. Stále ostáva: pre Trenčín to bola pocta a vyznamenanie. A všetci Trenčania, aj keď sa tak asi mnohí necítili, majú byť na čo hrdí!