Aj keď jeho príbeh mal až na počudovanie šťastný koniec.
V polovici mája dostal Viliam Jaroš z útulku zvierat v Dubnici nad Váhom od poľovníkov avízo. Vraj sa po ich revíri potuluje kôň. Sprvu tomu nechcel veriť, predsa len divý kôň a na slovenských pastvách... Napokon sa nechal prehovoriť a vydal sa po stopách zatúlanca. Prvý pokus síce skončil neúspešne, no nájdené stopy i trus boli neklamným dôkazom. V okolí Dubnice sa vskutku potuloval kôň. Odchytiť sa ho podarilo až za asistencie policajtov. Kôň, ktorý mal vzhľadom na svoj vek vážiť aspoň osemsto kilogramov, vážil sotva štyristopäťdesiat. A to i napriek tomu, že všade navôkol rástla čerstvá májová tráva. Zatúlaný a zanedbaný Pejo mal totiž na hlave kantár s udidlom. Na udidle bolo namotanej toľko starej trávy, že novú už prežuť nedokázal. A tak pomaly umieral hladom uprostred rozkvitnutej lúky. Hrdzavý výstupok kantáru koňa bolestivo pichal do ľavého oka, po celom tele mal odreniny od nesprávne založeného postroja. Na nepodkutej nohe mal do živého zatlčený klinec, ktorý mu spôsoboval ťažkosti pri chôdzi. Podľa neskôr vypracovanej veterinárnej správy bol Pejo podvyživený, vychudnutý a neošetrovaný, celkovo v zlom zdravotnom stave.
Viliam Jaroš zúboženého koňa odviedol do svojho útulku. Počas cesty, ktorú kôň pretrpel, sa jeho záchranca rozhodol, že koňa pôvodnému majiteľovi nevráti. Išlo o muža s pohnutým osudom. Kedysi prišiel o strechu nad hlavou a teraz žije v chatke v neďalekom kameňolome. Zviera používal na zárobok pri pomocných lesníckych prácach. Podľa Jaroša mu však ani jeho ťažký údel nedával právo koňa takto stýrať.
Majiteľ Peja si poň do útulku prišiel hneď druhý deň. Vraj mu koňa ukradli. Jaroš mu ho však vydať odmietol. Navrhol mužovi odkúpenie zvieraťa za desaťtisíc korún. Hoci muž ponuku najskôr odmietol, napokon ju, aj keď s plačom, prijal. Na súde by totiž vlastnícke páva na koňa dokázať nevedel.
Teraz sa už Pejo v útulku dobre zotavuje a priberá. Dokonca má určenú aj novú pracovnú náplň. O pár týždňov má už na svojom chrbte voziť autistické deti z Dubnice a okolia. „Hlavne to ale nenapíšte tak, že ja som nejaký dobrák. Na ľuďoch mi už veľmi nezáleží, zachraňujem iba zvieratá,“ požiadal nás na záver Jaroš.