Neobišli ani náš región, konkrétne Bošácku dolinu. V akej súvislosti sa spája meno prezidenta s touto lokalitou? Odpoveď aj na túto otázku nám poskytol D. Machala.
Čo ovplyvnilo vaše rozhodnutie stať sa autorom tejto knihy, najmä keď ste ju museli napísať v rekordnom čase - za necelý mesiac?
Odvahu pustiť sa do takejto skutočne riskantnej práce som mal iba preto, lebo Ivana Gašparoviča poznám roky. Poznám jeho ľudské kvality, ale aj jeho odbornosť. Bol som s ním ako novinár na viacerých zahraničných cestách, čo som napokon opísal aj v knihe. Čarovná cesta bola najmä v Bologni, kde v septembri vtedy ešte ako predseda Národnej rady SR odhaľoval bustu Alexandra Dubčeka v Giardino di Dubček na Bolognskej univerzite, ktorá je najstaršou univerzitou na svete. Nik iný na tejto staroslávnej univerzite nemá bustu, iba slovenský štátnik Alexander Dubček. To je pocta, akú nemajú iné väčšie národy. Potom som bol s ním v Haggu, Izraeli, Jeruzaleme...
V knihe je meno Ivana Gašparoviča spojené aj s návštevami v Bošáckej doline i Zemianskom Podhradí...
Návrh na prvú návštevu Bošáckej doliny sa zrodil práve počas letu z Tel Avivu do Bratislavy. Navrhol som mu, vtedy ešte ako predsedovi slovenského parlamentu, či by si neprišiel zahrať za starých pánov Bošáce futbal proti starým pánom z Novej Bošáce. Keďže je to muž spontánny, súhlasil. A tak na hody, ktoré bývajú v Bošáci okolo 15. augusta, prišiel roku 1994 a nastúpil do bránky Bošáce. Prehrali sme síce 1:4, ale na zápas prišlo 3-tisíc ľudí. Vôbec sa nepozerali na futbal, ale na Gašparoviča v bránke. Stáli vždy za tou bránkou, v ktorej chytal. Odvtedy si ho ľudia u nás tak obľúbili, že sa zúčastnil aj na oslavách 100. výročia narodenia generála Štefana Jurecha, ktorý bol náčelníkom slovenského letectva a ktorého Nemci popravili spoločne s generálmi Viestom a Golianom. Bol u nás na otvorení Pamätnej izby Holuby - Rizner roku 1993, a bol v Zemianskom Podhradí pri 600. výročí prvej písomnej zmienky o mojej rodnej dedine. Tam dostal aj čestné občianstvo spoločne so spisovateľom Romanom Kaliským, Ľubomírom Fogašom a Jozefom Prokešom. V knihe je aj fotografia pána prezidenta v brankárskom drese so slovenským štátnym znakom na prsiach.
