Opatová nad Váhom - Spolu so svojím zaťom sa stará o dve vnučky, osemročnú Bibianku a desaťročnú Petronelku, ktoré zostali po jej dcére Petre.
Ako hovorí, zatiaľ veľa šťastných chvíľ nezažila, skôr plaču. Prácu na železnici, ktorú vykonával aj jej dedo a v jej rodine má hlboko zapustené korene, doslova milovala. Najskôr robila sprievodkyňu, neskôr bola vlakvedúcou a naposledy, viac než rok, pracovala v úschovni batožín na železničnej stanici v Trenčíne. Pár rokov pred dôchodkom ju však prepustili. Dôvod? Znižovanie stavov. „Keď som odmietla podpísať výpoveď, povedali mi, že aj tak ju dostanem, ale bez odstupného,“ hovorí pani Anna.
A to nebola jediná rana, ktorú jej život uštedril. Nerada sa vracia k obdobiu, kedy chcela druhé dieťa. Otehotnela, no svoje dieťa potratila. A pred piatimi rokmi prišla aj o jedinú, vtedy 24-ročnú, dcéru. Na ten tragický deň nikdy nezabudne... „Dcéra sa práve vracala zo stretnutia spolužiakov po desiatich rokoch. Viezol ju spolužiak. Domov však nedošli. Auto narazilo do stĺpa na Štefánikovej ulici v Trenčíne. Už nebudem spomínať, nechcem...,“ plače A. Gavendová. Po jej dcérke zostali dve roztomilé dievčatá, jej jediná radosť zo života.. „Bez nich by som už nežila, jednoducho by som to psychicky nezvládla,“ hovorí pani Anna. Iba tie ju držia „nad vodou“. Strata práce na železnici ju psychicky zruinovala. Celý jeden týždeň preplakala, ani o deti sa nevládala starať. „Chcela by som sa vrátiť, no nemôžem,“ hovorí rodáčka z Trenčianskej Teplej. Pre podlomené zdravie nemôže robiť akúkoľvek prácu. Má problémy s nohami, chrbticou, a k tomu všetkému nie je najmladšia. Mohla by podstúpiť operáciu, no podľa lekárov je viac než pravdepodobné, že by po nej zostala na vozíku. „To, čo som si vo svojom živote musela prežiť, by som nepriala ani môjmu najväčšiemu nepriateľovi,“ hovorí babka Anna. Dúfa, že aspoň na dôchodku zažije viac šťastných chvíľ. No dovtedy jej chýba ešte niekoľko rokov...