Počas doterajšej kariéry získal päť titulov majstra Slovenska, tohtoročný mu podľa neho ušiel kvôli defektu v poslednom kole. Zároveň vlastní aj titul majstra Českej Republiky, je dvojnásobným víťazom Slovenského i Českého pohára. V roku 2001 skončil na 4. mieste Európskeho pohára. Za svoj najlepší životný výkon považuje 28. miesto na pretekoch svetového pohára vo Švajčiarsku z roku 2001.
Bezpochyby mimoriadne veľmi talentovaný, starosti mu pridáva povaha večného rebela. Zatiaľ čo iní profíci odjazdia ročne dvanásť až šestnásťtisíc kilometrov, on vraj natočí maximálne turistické štyri tisícky. Na pretekoch aj napriek tomu vyhráva. Naposledy napríklad na najprestížnejšom českom maratóne Král Šumavy. Dvadsaťosemročný Ľuboš Kondis.
Je 34. miesto v olympijskom cross - country pre Slovensko úspech?
Poslednú dobu sa mi nejazdí dobre. Chýbala mi príprava, v tomto roku som v podstate nešiel žiadne závody, ani nijaké cestné preteky, lebo na to neboli prostriedky a musel som si plniť aj sponzorské povinnosti. V Aténach som nemal formu, takže som nemohol príliš riskovať a ísť do nejakého väčšieho výsledku. Snažil som sa pretek zajazdiť takticky, aby som ho absolvoval čím vyrovnanejšie a lepšie. Závod bol kvalitne obsadený, štartovalo 20 majstrov sveta. Papierovo som mohol skončiť tak štyridsiaty, takže konečné 34. miesto je lepšie, ako som predpokladal.
To nie sú veľmi veselé konštatovania. Nechodí sa na olympiádu predovšetkým pre dosiahnutie dobrého výsledku?
Ja som sa olympiády chcel iba zúčastniť, samotný výsledok ma už nezaujímal, tak ako ľudí u nás nezaujíma, či skončím štyridsiaty alebo tridsiaty. Mám za sebou už všetky možné preteky, aké horský cyklista môže absolvovať, chýbala mi iba olympiáda. Bez nej by som nemohol kľudne skončiť svoju kariéru. Nikto mi však nemôže vyčítať, na čo som tam išiel. Medzinárodnú kvalifikáciu som si vyjazdil sám a investovať som do nej musel aj prostriedky z vlastnej podnikateľskej činnosti.
V čom vlastne spočívala olympijská kvalifikácia?
Hlavná bola minuloročná sezóna, v ktorej sa zaratúval veľký balík pretekov. Celú som ju absolvoval s jediným cieľom - dostať sa na olympiádu. Nemohol som mať teda jednorazovo dobré výsledky, potreboval som podávať celý rok vyrovnané výkony a na to sa úplne inak trénuje. Keby mi to totiž už ku koncu roka nešlo, prišiel by som o body, a tým aj o účasť na olympiáde. Musel som zvážiť financie, čo som mal k dispozícii a ísť také preteky, aby som získal čo najviac bodov za čo najmenej peňazí. Začiatok sezóny som absolvoval ešte v drese môjho bývalého zamestnávateľa, ktorému som veľmi vďačný, pretože inak by ma olympijská kvalifikácia nestála 250-tisíc korún, ale pol milióna. Po tom, ako som však o miesto v klube prišiel, pretože som vynechal závody, ktoré boli v mojej zmluve, som musel dokončiť kvalifikáciu za vlastné.
Úloha to bola o to ťažšia, že sa v kvalifikácii nebojovalo o olympijské miestenky pre jednotlivcov, ale pre 22 krajín. Do poradia sa zaratúvali vždy výkony troch najlepších pretekárov a ja som chodil za Slovensko sám. Takže aj o triedu horší pretekári boli po zrátaní bodov predo mnou. Nakoniec som skončil 53. v rebríčku medzinárodnej cyklistickej federácie a moje body stačili na 20. miesto v poradí krajín. Stále som bol na internete a sledoval situáciu. Ešte aj v novembri som musel ísť na preteky do Izraela, lebo hrozilo, že dve krajiny za Slovenskom by ma mohli z olympiády „vysáčkovať“ iba samotnou účasťou na týchto pretekoch.
Kvalifikačné kritériá boli splnené, takže už ostávalo iba venovať sa príprave...
Čakal som, kedy sa mi olympijský výbor ozve. Bolo však veľké ticho, až týždeň pred zasadnutím mi zavolali z cyklistického zväzu, že mám dokázať svoju výkonnosť. Bol som akurát po chorobe, a tak som tri dni potrénoval a išiel som na preteky triedy E1 v Poľsku, kde som skončil deviaty. Vôbec sa mi to celé nepáči, medzinárodné kritériá som vyjazdil, pričom videli za akých podmienok, a aj tak mi účasť na olympiáde nechceli povoliť. Zrazu mali svoje kritériá, vraj som mal skončiť do 30. miesta vo svetovom rebríčku. Lenže ako som mal konkurovať krajinám, ktorých pretekári chodili na kvalifikačné preteky v tímoch a obchádzali veľké preteky, kde bolo možné získať trikrát toľko bodov ako na tých, ktoré som si mohol dovoliť ísť ja? Ak to bude takto vyzerať aj pred Pekingom, tak už určite nie som ochotný kvalifikáciu absolvovať.
Aká bola samotná atmosféra v Aténach?
Bola otvorená a priateľská, odmeraní boli iba niektorí, ako napríklad tenisti. Ostatní sme spolu vysedávali po večeroch, bolo to naozaj fajn. Olympijská dedina je celkom iný svet. Všetko je tam zabezpečené - športoviská, jedlo od výmyslu sveta, nápoje, internet, zábava - všetko zadarmo. Takto by som si predstavoval svoju prípravu, priletieť niekam, kde je o všetko postarané a už sa iba sústrediť na zvyšovanie svojej výkonnosti.
Bol olympijský pretek ťažký?
Išiel sa v predposledný deň olympiády. Trať bola veľmi náročná, mimoriadne tvrdá, všade bolo veľa prachu. Nebolo tam kúsok roviny - samá zákruta, všetky rozbité a s vyjazdenými korytami ako na motokrose. Vôbec to nedržalo, v tréningu padali aj tí najlepší a ničili materiál. Mal som štyri druhy pneumatík, no nedržali ani jedny. Preto som zvolil opatrnú taktiku. Hneď po štarte boli vzadu dva veľké hromadné pády, ktorým som sa vyhol, lebo som ich predpokladal. Počas preteku som dokázal držať tempo a dostávať sa stále dopredu. Vedel som, že viacerým začnú v extrémnom počasí a na náročnej trati dochádzať sily a začnú spomaľovať. Mnohí nedokázali vôbec dojazdiť posledné kolo. Ja som nespomalil a v závere som dobehol ešte šesť pretekárov. Dokonca v záverečnom výjazde pred cieľom som z ušetrených síl dokázal zrýchliť a predbehnúť jedného vynikajúceho talianskeho reprezentanta, čo si osobne veľmi cením.
Váš najkrajší zážitok z olympiády?
V Aténach som bol 13 dní aj s cestou a voľno som mal až po súťaži, keď som sa snažil za štyri dni stihnúť to, na čo mali ostatní viac času. Najväčším zážitkom pre mňa ostane asi záverečný ceremoniál, kde ma bolo vidno v priamom prenose behať s našou zástavou. Spolu s kamarátkou, českou triatlonistkou, sme takto štyrikrát obehli štadión a s niekoľkými ďalšími sme pretrhli koridor dobrovoľníkov a dostali sa tak k obrovskej mase padajúcich balónov. Skákali sme po nich, búchalo to tam, veľmi dobre sme sa vyblbli. Cením si a veľkú radosť som mal aj z množstva SMS-iek, ktoré mi prišli do Atén od fanúšikov.
Čo ďalej po návrate z Atén? Ako bude vyzerať váš ďalší športový život?
Na to, že som profesionál, mám toho najazdené strašne málo - veľa turistov je na tom lepšie ako ja. Pred piatimi rokmi, keď som intenzívne trénoval, som dosiahol nejaký vrchol výkonnosti, posledné tri roky však už iba stagnujem. Viem, že by som mohol jazdiť lepšie, ale necítim potrebnú motiváciu. Keby som sa dostal do dobrého tímu, keby prišla nová motivácia a ja by som sa mohol venovať cyklistike naplno, tak by ma určite ďalšie vrcholy iba čakali. Teraz však musím podnikať, aby som sa vôbec uživil, a to mi zaberá veľa času. S cyklistikou však nekončím. Momentálne jazdím za slovenský tím Kelly´s a najbližšie sa chystám s českým družstvom do rakúskeho Lienzu na špeciálny pretek Dolomiten Man, čo je vlastne horská štafeta kajak – beh - paragliding a horská cyklistika.