Tento mladý ambiciózný futbalista, ktorý prišiel v zime do Dubnice z treťoligovej Nemšovej, ešte v utorok odohral 55 minút v dubnickom drese v priateľskom stretnutí proti Podbrezovej. Na druhý deň sa chystal na zápis do piateho ročníka na Trenčianskej univerzite...
Prišla však osudná noc, keď pravdepodobne kruto zašarapatilo srdiečko. Jeho smrť nedokážu ani s odstupom času pochopiť viacerí priaznivci športu, veď absolútne nejavil príznaky žiadnych zdravotných ťažkostí a komplexné vyšetrenia a ani záťažové testy nesignalizovali žiadne problémy.
Hoci mal dobrú náladu a po vzhliadnutí televízneho hokejového zápasu Švédsko - Česko (asi okolo 23. h.) si išiel ľahnúť, predsa nikto nemohol predpovedať, čo príde okolo polnoci. Z jeho izby bolo počuť znenazdajky vzdychanie a strašný buchot. Brat ho našiel ležať na zemi, mal odreté čelo a chrčal. Príbuzní mu dávali umelé dýchanie a zároveň zháňali pomoc. Snažili sa ho oživovať masážou srdca a čakali na odbornú a najmä rýchlu lekársku pomoc. Údajne v nemocnici v Bánovciach n/B. volajúca rodina neuspela, lebo Dubodiel nie je ich rajón(?) a z trenčianskej nemocnice prišla Záchranná služba až po vyše hodine čakania!
Popritom je iróniou, že minister zdravotníctva SR Rudolf Zajac prednedávnom v televízii verejne vyhlásil, že rýchla pomoc má doraziť k akútnemu stavu najneskôr do 20 minút! Kým však prišiel lekár, Martin bol už mŕtvy...
Celé úmrtie je dosť záhadné a visí nad ním množstvo nezodpovedaných otáznikov. Nech je to už tak alebo onak, realita je veľmi krutá pre všetkých, ktorí ho poznali a držali mu palce na zelených trávnikoch. Výrazne utrpel aj dubnický futbal, keď po aprílovej smrti generálneho manažéra Viliama Šimka, ho postihla doslova ďalšia hrozná tragédia - náhla smrť perspektívneho a nádejného mladého futbalistu.
Rodák z Ilavy mal na konte 21 ligových zápasov, pričom nechýbal v žiadnom z piatich ligových stretnutí v súčasnej sezóne Corgoň ligy. Posledná rozlúčka s Martinom Doktorom, ktorý by v poslednú septembrovú nedeľu (26. 9. 2004) oslávil svoje 23-narodeniny, bola v sobotu 11. septembra v Dubodieli, kde futbalovo vyrastal a býval s rodičmi a svojimi súrodencami.
Pri tejto smutnej udalosti sme oslovili bývalého trénera Martina Doktora - Radúza DORŇÁKA, aby vlastnými slovami charakterizoval tohto futbalistu, ktorého niekoľko rokov trénoval a vystavil mu aj futbalové vysvedčenie. Pre Trenčianske noviny povedal: „Martin Doktor bol talentom, ktorý, žiaľ, neprešiel organizovaným systémom futbalovej prípravy v žiackom veku, ale bol veľmi cieľavedomý a schopný učiť sa. Každodenne sme spolupracovali tri a pol roka (rok v doraste Ozety-Dukla Trenčín a dva a pol roka v FKS Nemšová). Za ten čas sme spolu strávili v aute pri dochádzaní na tréningy a zápasy desiatky hodín. Bol naviac predurčený pre úspech.
Po prechode z materského Dubodiela do dorastu Ozety Trenčín bol platným členom tímu, ktoré postúpilo z III. ligy staršieho dorastu do druhej najvyššej súťaže. Hneď v nasledujúcej sezóne sa rozbehla naša vzájomná spolupráca a opäť sa postupovalo z II. dor. ligy dokonca do najvyššej súťaže. Nemal ale možnosť štartovať v prvej dorasteneckej lige a ani neskôr sa tešiť z majstrovského titulu, pretože vekom bol už senior.
Svoju „filozofiu postupov“ napĺňal aj po prestupe do Nemšovej. Najskôr bol v roku 2001 pri postupe z V. do IV. ligy. V roku 2003 naša vzájomná spolupráca vyústila v ďalší postup a to do III. ligy, kedy nechýbali ani spoločné slzy radosti.
V tejto súťaži opäť vynikal a to najmä vďaka svojím neopakovateľným kľučkám, centrom a streľbou ľavou nohou. Niet divu, že po pár mesiacoch nasledoval jeho ďalší postup a to až do 1. ligy! Bol to jeho piaty a súčasne posledný postup. Po prestupe do Dubnice stihol dať prvý prvoligový gól do siete Slovana Bratislava (4:1) a vybojovať si miesto v základnej zostave. Jeho ďalšie reálne postupy však prerušila náhla smrť. Stratili sme nenapodobiteľný originál „čistej duše“, výborného študenta, neopakovateľného futbalistu a krásneho človeka. Ja osobne som stratil „druhého“ syna...“
Nikdy na nášho „Dokiho“ nezabudneme. Česť jeho pamiatke!
Toľko úprimne vyznanie trénera R. Dorňáka, ku ktorému netreba ďalších slov.
