Okrem dvoch fotografov Slovenského olympijského výboru bol na aténskej olympiáde jediným zástupcom slovenskej fotožurnalistiky. 25-tisíckrát stlačil spúšť svojich fotoaparátov, aby päťtisíc záberov vymazal, zvyšné napálil na 40 CD-čiek, 350 obrázkov vyslal počas olympiády na Slovensko a 60 najlepších po jej skončení vystavil. Obdivovať ich môžete po tieto dni v Galérii za oknami (KaMC OS SR, bývalý Dom armády). Vernisáž výstavy Atény 2004 sa konala minulý pondelok.
„Tam si nezafotíš...,“ paradoxne konštatuje po návrate z olympiády samotný Rado Stoklasa. Fotiť šport u nás znamená, prísť na športovisko, vybrať si ktorékoľvek miesto a pracovať. Fotiť slovenský šport v Aténach znamenalo, mať na fotoaparáte neprestajne najťažší desať kilový teleobjektív a aj napriek tomu, byť stále príliš ďaleko. Dostať sa priamo na plochu bolo umožnené iba veľkým svetovým agentúram, ktoré to mali zaplatené. Ostatní len paberkovali. Boli pre nich určené zóny, kde presne mohli byť a samozrejme tam bola vždy poriadna tlačenica. Najhorší však, ako si na to spomína Stoklasa, bol časový stres. Na odfotenie konkrétneho športového výkonu slovenského športovca mal často iba niekoľko sekúnd. Napríklad, pri fotení plavca Krišku v olympijskom bazéne musel prebehnúť celý areál peši v náručí s ťažkým teleobjektívom a hneď, ako si rozostavil fotoaparát, už Kriška skákal do bazéna. Fotiť mohol desať sekúnd, potom musel utekať preč, aby stihol vystúpenie slovenských tenistov. Po ceste medzi športoviskami pritom často z autobusu vysielal v chvate fotky, na ktoré sa už doma čakalo.
Neľahké pre Stoklasu bolo tiež fotiť športy, s ktorými, aj napriek svojej bohatej profesionálnej kariére nemal doposiaľ žiadne skúsenosti. Teoreticky sa síce dopredu pripravoval, vidieť však naživo po prvý raz lietať gymnastov nad trampolínou, alebo odpájať sa dráhových cyklistov zo závesu motocykla a hneď aj urobiť dobrý záber, nemôže byť pre žiadneho fotografa jednoduché.
„Pri takýchto podmienkach je výsledok práce skôr vecou náhody,“ snažil sa v pondelok uviesť Stoklasa na pravú mieru pozadie vzniku aténskych záberov. Skúste však zablúdiť pri svojej prechádzke mestom popod okná Domu armády a uvidíte, že toto tvrdenie je iba prejavom jeho skromnosti. Popri nespornej výpovednej hodnote, typickej pre novinársku fotografiu, totiž snímky Radovana Stoklasu priam prekypujú výtvarnými prvkami charakteristickými pre fotografiu umeleckú. Rozhodnutie o tom, do ktorej skupiny tieto atraktívne zábery zaradíte, nechám na vás.