e zabezpečujú dennú ústavnú starostlivosť pre dvadsať mentálne i telesne postihnutých mládežníkov a dospelých. Najmladší z nich je 16-ročný Michal Nagy a najstaršia 38-ročná Daniela Dušeková. Myšlienkou na zriadenie sociálneho zariadenia sa riaditeľka zaoberala od narodenia svojej dcéry, ktorá prišla na svet postihnutá. Svoj cieľ dosiahla a pomohla tak nielen jej, ale aj ďalším postihnutým deťom a ich rodičom.
„Mentálne postihnutí môžu zvíťaziť nad svojím osudom, no nikdy nemôžu zvíťaziť nad našou ľahostajnosťou.“
Okrem stravovania päťčlenný kolektív zariadenia zabezpečuje aj iné špecializované nevyhnutné služby – rehabilitáciu, masáže, diagnostiku, pohybovú terapiu, kultúrnu, rekreačnú a výchovnú starostlivosť. „Mládežníci, ktorí nastúpili do nášho zariadenia, boli väčšinou doma dva, tri alebo aj viac rokov po skončení školskej dochádzky,“ informuje riaditeľka. „Veľmi málo z nich má možnosť ukončiť učňovskú školu a zamestnať sa už vôbec nie. Po dovŕšení osemnástich rokov dostáva každý dôchodok z mladosti a zostávajú doma. Nasleduje starosť zamestnaných rodičov, kto sa im o deti, ktoré nemôžu byť bez dozoru, postará.“
V novomestskom zariadení, kde si zo svojho dôchodku hradia stravu a opatrovné, nachádzajú nielen druhý domov, ale aj veľa nových kamarátov a možnosť uplatnenia sa, čo by v bežnom živote prakticky nezvládli. „V našom zariadení si opakujú učivo, ktoré sa učili v škole a k tomu sa učia novým zručnostiam. Ich zdravotný stav totiž vyžaduje neustály pohyb,“ tvrdí riaditeľka. Tridsaťštyriročný Števko, ktorý bol doma ako nevzdelávateľný, nevedel čítať ani písať, sa v zariadení postupne všetko naučil. A keď k tomu všetkému svojej mame doniesol vlastnoručne vyšívanú dečku, tá neveriaco krútila hlavou, ako to mohol dokázať. Okrem ručných prác sa mnohí z nich zapájajú do športových, divadelných, tanečných či speváckych súťaží po celom Slovensku. Jeden z nich, tridsaťjedenročný Jozef Lacko vyniká v atletike. Zúčastnil sa Letnej špeciálnej olympiády v USA, kde v behu získal zlatú medailu. Úspech zopakoval aj na Európskych hrách v Holandsku. Aj ďalší chlapci a dievčatá sa každoročne zúčastňujú špeciálnych olympiád na Slovensku.
„Je dôležitejšie, ako človek
svoj osud prijíma, než to,
aký ten osud je.“
Chlapci a dievčatá krásne vyšívajú, učia sa základy jednoduchého varenia, pečenia a zavárania, práce v záhrade, stolovanie. Pravidelne každý rok na Deň matiek pripravujú kultúrne vystúpenie pre svoje mamy, tancom chodia zaujať aj starkých do domova dôchodcov v Bzinciach pod Javorinou.
„Všetko tu môžem robiť, čítať, písať, vyšívať,“ usmieva sa tridsaťštyriročný Števko Marták, ktorý do zariadenia chodí už trinásť rokov. „Je tu veru lepšie ako doma, aj preto, že chodíme na rôzne výlety. Najradšej zo všetkého vyšívam,“ ukazuje Števko svoj obrúsok. Dvadsaťročný Martin Hrušovský z Očkova, ktorý zariadenie navštevuje štvrtý rok, najradšej hráva Človeče nehnevaj sa a skladá puzzle. V centre je známy ako donášač obedov. „Najradšej sa prejdem po meste alebo pozerám vedomostné súťaže v televízií,“ prezrádza Martin. „V kolektíve sa cítim dobre, lebo sa mám s kým porozprávať.“ Najzhovorčivejšou obyvateľkou centra je 38-ročná Danica Dušeková z Nového Mesta nad Váhom, ktorá trpí parkinsonovou chorobou. Za desať rokov pobytu získala veľa dobrých kamarátov, najradšej má 20-ročného Radka Horňáka. „Veľmi často mi kupuje čokoládu,“ chváli svojho najlepšieho priateľa. Najradšej sa rozpráva s ľuďmi a číta množstvo kníh. „Z jedál najviac milujem grilované kurča,“ hovorí Danica, ktorá by v budúcnosti veľmi rada navštívila Slovenský raj. Dvadsaťpäťročná Vierka Červeňanská z Podolia rada vyšíva a pomáha v kuchyni. „Okrem toho sa s tatinom veľmi rada zapájam do tipovacej súťaže Trenčianskych novín,“ dodáva Vierka, veľká „fanynka“ športu. Jej najväčším želaním do budúcnosti je mať malého bračeka alebo sestričku.
„Žijú medzi nami a chcú
byť šťastní.“
Mentálne postihnutí dospeláci sú priateľskí, radi sa rozprávajú, nič nepredstierajú a tvoria jednoliaty a súdržný kolektív bez pretvárky. „Jednoducho nedokážu nikomu ublížiť,“ tvrdí riaditeľka novomestského centra, kde v budúcnosti chcú vytvoriť chránené bývanie – týždenné pobyty pre deti, ktoré musia s rodičmi každodenne dochádzať z okolitých obcí.