ste nad Váhom. Našiel si tu prácu, vybudoval zázemie, má rodinu a za nič na svete by nemenil.
„Slovensko mi prirástlo k srdcu, prijal som vaše zvyky, tradície, životný štýl,“ vraví rodák z hlavného mesta islamského štátu, Kábulu, ktorý má ambulanciu v Združenom zdravotnom stredisku. Je predsedom kontrolného výboru pre Regionálnu lekársku komoru v Trenčíne a členom viacerých európskych diabetologických spoločností. V Afganistane už nebol viac ako osemnásť rokov, a ako sám vraví, ani ho tam nič neláka. Otec a mama mu zomreli po príchode na Slovensko, žije tam jeho päť súrodencov. Z blízkeho východu sa rozhodol odísť ako osemnásťročný, po skončení štúdia na tamojšom francúzskom gymnáziu. Z troch možností – odchod na vojnu, či pokračovať v štúdiu vo vtedajšom ZSSR alebo Československu, volil tú poslednú. Zakotvil na osem mesiacov v Senci, v jazykovej škole pre zahraničných študentov. Bol jedným z tých, ktorí ovládali francúzsky jazyk, okrem toho vedel čiastočne po anglicky a rusky. Za tri mesiace sa pod vedením lektorov naučil plynulo hovoriť aj po slovensky. Po skončení LFUK v Bratislave sa definitívne rozhodol zostať na Slovensku. „Do rodnej krajiny ma už nič nelákalo. Zlá vojensko-politická situácia, i to, že som tam nemal za kým ísť, ma prinútili zostať tu,“ tvrdí N. Ehsan. Počas štúdia na LFUK sa zoznámil so svojou terajšou manželkou Monikou, detskou lekárkou.
Oženil sa a po promóciách v roku 1989 sa rozhodol odísť do Nového Mesta nad Váhom, odkiaľ pochádzala manželka. Začal pracovať na internom oddelení novomestskej nemocnice, od roku 1997 pôsobí ako privátny diabetológ pre okres Nové Mesto nad Váhom. „V tomto roku som sa osamostatnil a zriadil si vlastnú ambulanciu,“ dodáva. Energiu a chuť do práce mu dáva manželka a jeho dvaja synovia- štrnásťročný Adamko a štvorročný Samko. Za rodnou krajinou mu smutno nie je. Na život v nej si občas zaspomína so svojimi rodákmi, ktorí po skončení štúdia v Bratislave zostali žiť na Slovensku. Najbližší sú mu však dvaja kolegovia z Trenčína, očný lekár Assadullah Anwarzai a gastroenterológ Hashim Ayazi, s ktorými sa stretáva najčastejšie. Slovensko už pozná lepšie, ako svoju rodnú krajinu. Najradšej s rodinou zavíta do Vysokých Tatier alebo Slovenského raja. „Do Tatier chodíme väčšinou lyžovať, čo ma pred troma rokmi naučila manželka,“ priznáva Noman. Vo voľnom čase, ktorého má veľmi málo, pretože buď je v ambulancii alebo chodí po rôznych domácich a zahraničných kongresoch, sa venuje plávaniu, alebo relaxuje na chate v Čachticiach. Podľa neho sa Slovensko má čím pýšiť. „Je tu veľmi dobré pivo a naozaj krásne ženy,“ smeje sa Noman. Privoňal aj slovenskej kuchyni, ktorú doma veľmi často kombinuje s afgánskou.
Nielen jedlo majú Afgánci a Slováci rozdielne. „V Afganistane je 22 národností a oveľa viac chudoby, ako tu,“ tvrdí N. Ehsan. „Máme dva úradné jazyky, nova prština, môj rodný jazyk a paštu.“ V Afganistane sú podľa neho oveľa súdržnejšie rodinné vzťahy, ako na Slovensku. „Deti prejavujú viac úcty rodičom, mladí ľudia si vážia starších,“ myslí si N. Ehsan. Mrzí ho aj to, že medziľudské vzťahy u nás akoby postupne chladli. Na druhej strane ho teší slovenská pracovitosť, aj keď mnohí žijú na hranici biedy. Napriek tomu je s tunajším životom spokojný. „Nelichotivé ekonomické podmienky mi neprekážajú, hlavne, že mám rodinné zázemie, prácu a strechu nad hlavou,“ dodáva. Zo Slovenska vraj nikdy neodíde. Je s ním spojený do konca života.
Do Afganistanu sa chce ešte aspoň raz pozrieť, ale určite nie v najbližších rokoch. „Hádam až keď pôjdem do dôchodku,“ dodáva Ehsan.
