Pravda je, žiaľ, taká, že toto predstavenie divadelnou udalosťou roka bolo. Minimálne preto, že bolo jedinou tohoročnou „trenčianskou premiérou“.
Divadlo Normálka, akási dcérska spoločnosť Trenčianskeho hradného divadla, vsadilo na pôvodný text autora a zároveň svojho herca Mira Ďuriša. Rozhodnutie inscenovať vlastný text bolo naozaj odvážne. Banálny, až rozprávkový príbeh mileneckej dvojice putujúcej strojom času z roku 1952 po desaťročiach až do našich dní, totiž naozaj nebol textom vyzretého divadelného autora. Naivitu predlohy však aspoň sčasti kompenzovala úprimnosť, prameniaca z poznania, že sa príbeh odohrával na pozadí skutočnej životnej skúsenosti autora. Ústredný traumatizujúci leitmotív hry „zbúranie Hviezdoslavovej ulice v Trenčíne“ zažil autor na vlastnej koži. A so smútkom si na tento drastický zásah do historického srdca mesta zaspomínal on, herci i tí skôr narodení diváci.
Významným pozitívom predstavenia bolo, že ansámbel vsadil na humor. Aj keď druhým dychom treba dodať, že išlo o humor ľudový a vidiecky, sťaby z pera slovenského klasika Ferka Urbánka (ktorému však v štatistikách ešte i dnes patrí popredné miesto na slovenských javiskách). Diváci sa i tak viac-menej dobre bavili. Otázkou je, či sa rovnako dobre budú baviť i na reprízach, kde už hercom divácku kulisu neposkytnú rodinní príslušníci či známi. Príjemným prekvapením boli herecké (a dokonca spevácke!) výkony divadelníkov. Hrejivé je poznanie, že pod vedením skúsenejšieho režiséra by (trenčianski) herci zo seba dokázali vydolovať slušné amatérske herectvo.
Najdôležitejším aspektom predstavenia však bolo, že v Trenčíne nejaké divadlo vôbec vzniklo. Divadelníci venovali predstaveniu svoj voľný čas, peniaze a možno aj nervy (tie amatérske určite neboli), a to by sme si mali oceniť. Vďakabohu, že si premiéru nenaplánovali počas televíznej show „Slovensko hľadá superstar“, lebo vtedy bývajú slovenské ulice i divadlá prázdne. Žiaľ, aj taká je táto doba.
