„Presvedčiť kompetentné miesta a uskutočniť tento projekt nebolo ľahké. Aj keď Archa vyplávala, stretla sa s mnohými prekážkami, nedôverou i nezáujmom. Ale našli sa ľudia, ktorí uverili nášmu projektu, pochopili myšlienku pomoci slabým a bezbranným, venovali Arche svoj čas a finančnú i materiálnu podporu. Bez nich by sme ťažko rozhýbali našu loď. Sú dobrým vetrom do plachiet a patrí im naša veľká vďaka,“ povedala nám zriaďovateľka Anna Laluchová.
Archa ako nezisková organizácia vznikla z iniciatívy rodičov zdravotne postihnutých. Tento domov sociálnych služieb funguje ako denný stacionár v pracovných dňoch od siedmej do šestnástej hodiny. V súčasnosti poskytuje sociálne služby desiatim klientom vo veku sedem až tridsaťšesť rokov.
Každé dieťa je vzdelávateľné
„Aj keď sa nám sedemročné dieťa zdá ťažko telesne i mentálne postihnuté, robí určité pokroky. Potvrdzujú to už aj naše praktické skúsenosti. Vieme, že dieťa nereagovalo na okolie, ale v našom podnetnom prostredí sa po čase jeho vnímateľnosť zvyšuje a podľa toho aj reaguje. Máme tu dvadsaťsedemročného klienta, ktorý doma nikdy nechytil do ruky ceruzku. Toto prostredie ho podnietilo natoľko, že to urobil a prejavil nevšedný talent pre výtvarnú činnosť. Preto nie je dobré, ak takéhoto človiečika rodičia zatvárajú doma. Radšej nech ho privedú do našej komunity,“ zdôrazňuje riaditeľka Katarína Škultétyová a nezabudne dodať, že každý zdravotne postihnutý má šancu v niečom sa zdokonaliť.
V domove poskytujú pomoc, akú si stav klienta vyžaduje. Zároveň zdravotne postihnutí s pracovníčkami domova svojpomocne pripravujú jednoduché jedlá na desiatu, obed či olovrant, čím sa učia postarať sa o seba, získavajú hygienické návyky, zvykajú si na stolovanie, ale poumývajú aj riady, podlahu, poupratujú priestory domova, ba v záhradke si už spoločnými silami vypestovali tiež vlastnú úrodu.
Pre celkové zlepšenie zdravotného, psychického a fyzického stavu klientov hravou a nenásilnou formou vypracovali projekt s názvom Slnko svieti pre všetkých rovnako, ktorý obsahuje viacero terapií a záujmových činností. S participáciou ministerstva práce a sociálnych vecí ho realizujú od septembra minulého roku.
Ľútosť nie je správna
„Naším poslaním je vypĺňať klientom voľný čas, rozvíjať krúžkovú a záujmovú činnosť, aby tu našli sebauplatnenie, upevnili si sebadôveru, nachádzali priateľov, teda vytvárame komunitu, kde má byť všetkým dobre. Len na klientoch záleží, koľko hodín denne, či týždenne tu strávia,“ zdôrazňuje riaditeľka. Ide o prácu veľmi náročnú najmä na psychiku a podľa nej je najťažšie, no veľmi dôležité, zdržanie sa od prejavov ľútosti a vnímanie klientov ako seberovných. Navzájom si tykajú, oslovujú sa menami. O to je vzťah krajší a vrúcnejší.
„A predsa sú situácie, kedy sa slzám skutočne nedá ubrániť. V novembri minulého roku sme boli v Trenčianskych Tepliciach na rekreačno-rehabilitačnom pobyte, kde sme prežili nezabudnuteľné a nádherné zážitky,“ spomenie si Katarína Škultétyová. „V hoteli, kde sme boli ubytovaní, sme vstúpili do kaviarne, medzi ľudí zabávajúcich sa pri hudbe. Ani by ste neverili, ako nás medzi seba prijali! S úžasom hľadeli, ako sa so zdravotne postihnutými zabávame, brali nám vozíčkárov, s ktorými sme tancovali, tlieskali. Jeden pán si dokonca kľakol na kolená a ďakoval nám za to, že dokážeme týchto ľudí zobrať do zabávajúcej sa spoločnosti. A preto odkazujem všetkým rodičom, ktorí majú zdravotne postihnuté deti, nech sa ničoho neboja. Nech každý občan tejto spoločnosti vie, že žijú aj takíto ľudia. Neskrývajte ich pred svetom a doprajte im podnetné prostredie, priateľov a život plný prekvapení. Neberte im príležitosť na pochopenie, že dokážu žiť sebe vlastným životom,“ vyzýva Katarína Škultétyová. Dobre vie, prečo to hovorí, lebo neraz zdravotne postihnuté deti, zavreté doma medzi štyrmi stenami, trpia pre slabosť a strach rodičov z priznania, že ich majú. Najťažšie je zmeniť vlastné myslenie, ale ak sa to podarí, odmena je stonásobná. V komunite seberovných si zdravotne postihnutí poradia skôr, ako keď je niekto sám.
Bez nároku na odmenu
Celodenný program v domove ponúka viacero aktivít - etickú a náboženskú výchovu s Alžbetou Vozníkovou, literárno-dramatickú činnosť s názvom Čo nás to napadlo, zahrať si divadlo? pod vedením Zuzany Varhaníkovej, program na rozvíjanie prosociálneho správania sa realizovaný so Zuzanou Gieciovou, arteterapiu nazvanú Kreslím, kreslím, maľujem, farbičkami čarujem s Magdalénou Škrabákovou, kondičné a rekondičné cvičenia, relaxácie, masáže s Martinom Peterkom, Janou Straškovou a Igorom Podobom, či pracovnú terapiu Každá ruka šikovná, vždy kus práce vykoná pod vedením Miroslavy Geletovej a Vladimíra Laluchu, muzikoterapiu s Monikou Machalovou s názvom Tik-tak, tiky-tak, spievame si všelijak a poznanie rozvíjajúcu ergoterapiu nazvanú Ten náš svet je zaujímavý, učenie nás neunaví.
A prečo menujeme tých, ktorí celú činnosť realizujú? Z jednoduchého dôvodu - robia to obetavo, dobrovoľne a bez nároku na odmenu. Spokojnosť za všetkých rodičov vyjadrila matka 18-ročného syna Radovana, pani Jarmila: „Môj syn navštevuje domov sociálnej starostlivosti od začiatku a náš život sa zmenil na nepoznanie. Nedokázala som ho zaujať natoľko, ako to robia v Arche. Vidím, že sa teší do stacionára, doma sa na všetko pripravuje, je zodpovednejší. A ja som spokojnejšia.“
Priestory, v ktorých sa Archa nachádza, poskytlo mesto, za čo sú všetci veľmi vďační. Pozornosti však neujde skutočnosť, že miestnosť, kde sa pohybujú aj traja vozíčkári, nestačí. „Pevne veríme, že časom sa riešenie nájde a my sa budeme tešiť z dostatku miesta na všetky aktivity, ktoré tu robíme,“ vyjadruje nádej riaditeľka domova sociálnych služieb Archa. Veľmi dobre si totiž uvedomuje, že bez pochopenia a pomoci ľudí i štedrosti sponzorov by sa im oveľa ťažšie robilo všetko, čo svojim klientom ponúkajú.
