Divadelníci, združení okolo autora textov Mira Ďuriša a režiséra Romana Oravca, sa Trenčanom predstavili dvoma pôvodnými hrami Normálna krajina a Z času na čas. Zaujímalo nás, čo divadelníci pripravujú v novej sezóne a kedy ich diváci opäť uvidia.
Čo z pohľadu Divadla Normálka prinesie rok 2005?
Roman Oravec: V decembri sme odohrali zatiaľ našu poslednú premiéru hry Mira Ďuriša Z času na čas, osemkrát sme hrali prvotinu Normálna krajina. V tomto roku začíname reprízou Z času na čas, ktorá sa uskutoční už tento týždeň v stredu 9. marca o 19. h v kine Hviezda. Minulý mesiac sme začali skúšať aj tretiu hru, nazvanú Studňa lásky s.r.o. Text vychádza z klasickej trenčianskej povesti o Omarovi a Fatime, samozrejme, že sme ju trošku upravili. Premiéru by mala mať v polovici júna. Čo sa týka prvých dvoch hier - s tými by sme počas tohto roka radi absolvovali niekoľko amatérskych divadelných festivalov a predstavení pre školy.
O čom je vaša nová hra?
Miro Ďuriš: Ide vlastne o moju autorskú prvotinu. Hru som napísal asi pred troma rokmi, keď sme ešte len nesmelo uvažovali o príprave divadelného predstavenia pre priateľov. Teraz sme ju trocha prekopali, žánrovo má najbližšie asi k paródii. Rámec príbehu tvorí povesť o láske Omara a Fatimy, dej sa však prelína so súčasnosťou a problémami, aké pozná aj dnešný človek. Prezradiť môžem aspoň to, že tak ako v pôvodnej povesti, i tu sa príbeh končí happyendom. V hre účinkuje deväť hercov, príbeh bude popretkávaný piesňami. Hudba a piesne by sa postupne mali stať aj výrazovým prostriedkom nášho divadla.
Kde tvoríte? Ako sa dá skúšanie divadelnej hry skĺbiť so zamestnaním?
Roman Oravec: Skúšame v kultúrnom stredisku na Juhu. Priestor to nie je veľmi optimálny, keďže je bez javiska. Ale sme samozrejme vďační i za to. V Trenčíne je s divadelnými priestormi, žiaľ, problém. Hviezda je takmer stále obsadená, v dome armády treba platiť. O osude kultúrnych stánkov v Trenčíne je v poslednej dobe veľa šumov, takže uvidíme, ako sa situácia vyvinie.
Miro Ďuriš: Skúšanie nie je jednoduché, všetci sme zamestnaní. Dôležité ale je, že divadlo robiť chceme. Postupne si nachádzame aj svojho diváka, aj keď je to v tejto dobe veľmi ťažké. Je tu viac divadiel, každé ide vlastnou cestou a má inú poetiku, takže i my sa snažíme nájsť si svojskú tvár. V prvom rade chceme ľudí zabávať a také by mali byť aj naše predstavenia.
