Prevádzkovanie útulku a krízového bývania pre ľudí bez prístrešia je len jednou z aktivít Centra pre rodinu, ktorému predsedá Oľga Löbbová.
Návrat z výkonu trestu, nezamestnanosť, alkoholizmus, rozvod, či len dobrodružná tulácka povaha. Také sú niektoré z dôvodov, ktoré dovedú človeka na okraj spoločnosti, do neistoty perspektívy nielen budúcnosti, ale najbližších momentov, napríklad riešenia, kde sa uchýliť na najbližšiu noc, ak je vonku riadne zima.
„Centrum dáva pomocnú ruku,“ hovorí sociálna pedagogička útulku a krízového bývania Tatiana Freitagová. „Význam má najmä pre tých, ktorí o ňu stoja. Nefunguje to však tak, že človek, ktorý sa ocitol v núdzi, bez strechy nad hlavou, príde k nám a povie – starajte sa. Takto to tu rozhodne nechodí. Musí v prvom rade chcieť sám, musí prejaviť snahu zmeniť svoj život, vrátiť sa z okraja spoločnosti, aktívne si hľadať prácu a ubytovanie.“
Ľudských príbehov tu poznajú mnoho. Takých, kde snaha o nápravu a návrat do normálneho života vyšla navnivoč, ale i so šťastným, aj keď otvoreným koncom. Z viac ako stovky nocľažníkov, ktorí sa tu za rok vystriedali, je optimistických koncov však menej. Vopred však nemožno lámať palicu nad nikým.
„Mali sme tu človeka, ktorý žil tak, že ho zavrhla celá rodina, starosta sa vyjadril, že je na hanbu celej dedine. Pil, túlal sa, kradol, nestaral sa o seba. Ani ja som neverila, že sa zmení. A dnes už má stálu prácu,“ prezradila sociálna padagogička.
Sú i takí, ktorí si možnosť vrátiť sa do centra a požiadať o niektorú z poskytovaných pomocí definitívne zahatali. Za poskytnutie strechy nad hlavou, obživy, šatstva sa odvďačili krádežou.
Viacerým bolo nutné vybaviť doslova základné doklady, v Krištofe dostali prechodný pobyt. Pri hľadaní zamestnania sa jeho obyvatelia orientujú skôr na krátkodobé brigády, sezónne práce v poľnohospodárstve, stavebníctve. Sú však i vytrvalci, ktorí obiehajú firmy, až si nájdu trvalé zamestnanie a krízové centrum opúšťajú.
V domove klienti nemôžu bývať do nekonečna. Maximálny čas je približne rok, dovtedy si musí každý poriešiť svoju situáciu. V súčasnosti majú trvalejšie obsadených približne 10 lôžok. Toľko je tu obyvateľov, ktorí tu pravidelne bývajú. Centrum ráno opúšťajú, aby si hľadali prácu, či priamo do práce odchádzajú.
V krízovom centre dostanú klienti za poplatok 40 korún za noc (v sume je aj polievka), posteľ, možnosť umyť sa, nasýtiť. „ K dispozícii je 5 izieb so 17 lôžkami, kuchynka, sociálne zariadenia, v spoločenskej miestnosti televízor, mnoho darovaných kníh od rôznych charitatívnych spolkov, zo škôl i od občanov. Na darovaných počítačoch tu môžu počas kurzu získať aspoň základnú počítačovú gramotnosť,“ rozširuje základné údaje o Krištofe pracovník centra Ivan Leitmann.
Väčšina ľudí, ktorí sú tu, majú alebo mali problém s alkoholom. V tomto smeru tu platia prísne pravidlá, ktorým sa musia prispôsobiť a dodržiavať. Jednou zo základných podmienok pobytu je absolútny zákaz konzumácie alkoholu v objekte. A v stave opilosti tu nedostanú ubytovanie. Centrum nie je záchytka.
Plno mali cez Vianoce. Nielen preto, že cez sviatky akosi človek nechce zostať sám, no snáď i preto, že tu bolo všetkého dostatok. Mnohí občania prejavili ľudskú spolupatričnosť a obyvateľov Krištofa zásobili pochúťkami, ovocím, pripravili si tu slávnostnú večeru. Obyvatelia ulice nájdu v sociálnom dome Krištof aj ošatenie. Niekedy sa ich pôvodné musí zničiť, aby sa do centra nedostali nežiadúci ďalší maličkí hmyzí obyvatelia. Zatiaľ sa to, i napriek tuláckemu životnému štýlu niektorých jeho obyvateľov, stalo iba dvakrát.
