Do nemocnice ho priviezli v kóme s opuchom mozgu a rozsiahlym vnútorným krvácaním. Lekári mu nedávali takmer žiadnu nádej. Martin, ktorý má dnes 27 rokov, sa však z kómy po 44 dňoch prebral. Schudol 30 kíl, nepamätal si, čo sa stalo, nespoznával svojich najbližších, zabudol dokonca čítať i písať. Predtým veľmi aktívny športovec sa cítil ako troska.
„Psychológovi som povedal, že chcem spáchať samovraždu,“ priznáva Martin. Jeho životom bol dovtedy šport. Venoval sa skialpinizmu, turistike, cyklistike. Niekoľkokrát prešiel Alpy, zlyžoval Kriváň i Gerlach. Vystúpil aj na 5700 metrov vysokú iránsku sopku Damavand. Za týždeň prešiel na bicykli okolo celého Slovenska. Po nehode však nedokázal chodiť, po pár metroch neistej chôdze vždy spadol. Že sa bude môcť ešte niekedy venovať svojej láske – športu neveril. Nevzdal sa však a rozhodol sa s následkami tragickej nehody bojovať. „Znovu som sa učil hovoriť a čítať zo šlabikára, učil som sa chodiť. Najskôr som nedokázal spraviť ani jeden klik, čo bolo pre má ako aktívneho športovca strašný pocit,“ spomína Martin. Postupným tréningom sa mu však sila do rúk a nôh vracala, dnes každodenne prebehne na bežkách 15 kilometrov, v lete bicykluje, pláva a behá. „Skialpinizmu sa už ale venovať nebudem môcť nikdy. Na to treba pevný krok, a ten ja už mať nebudem,“ hovorí. Martin však kvôli tomu na duchu neklesá. „Život mám teraz trikrát radšej ako predtým, naučil som sa ho vážiť,“ tvrdí. Ako sám hovorí, svojím príbehom by chcel povzbudiť všetkých ľudí, ktorým sa prihodilo podobné nešťastie. Martin takýmto ľuďom aj pomáha. „Pomáham postihnutým ľuďom v bánovskom združení Archa. Venoval som im stacionárny bicykel a robím s nimi rôzne tréningy. Na týchto ľudí sa na Slovensku veľmi zabúda,“ myslí si.
Martin už nikdy nebude úplne zdravý. Cit v ľavej časti tela už nikdy nebude mať taký ako pred nehodou. „Stále sa mi stáva, že sa rozprávam s dobrým priateľom a po dvadsiatich minútach sa ho musím spýtať, kto je a ako sa volá,“ hovorí. So svojou pamäťou sa rozhodol vysporiadať svojsky. „Keď ma niečo napadne, hneď o tom napíšem poviedku, aby som na to nezabudol,“ vysvetľuje. Podľa jeho slov mu však viac ako pamäť chýba niečo iné. „Chcel by som si nájsť priateľku, ktorá by moju lásku k životu zdieľala so mnou. U žien však stále pretrvávajú predsudky, že po nehode som nezdravý a ľutujú ma,“ hovorí. „Ja ale stále dúfam, že sa mi radosť a športové nadanie raz podarí preniesť aj na moje deti,“ plánuje Martin.
