Hoci je odvtedy dobrovoľne nezamestnaný a nemá žiaden stály príjem, hovorí, že život na gazdovstve je celodenná práca, pri ktorej mu neostáva čas takmer na nič iné. Do dediny takmer vôbec nechodí. „Všetko, čo k životu potrebujem, si dochovám alebo dopestujem,“ hovorí.
Z mesta na samotu
Presťahovanie z mesta na samotu v horách život človeka od základov zmení. Pavol Ziman bol ešte pred niekoľkými rokmi horlivým ekologickým aktivistom, ktorý ako zamestnanec mesta rozbiehal v Dubnici nad Váhom projekt separovania zberu. Bol jedným zo zakladateľov Dubnickej environmentálnej skupiny, ktorej aktivity pomohli panelákovej Dubnici k prvenstvu v zavedení triedenia odpadov. Vďaka svojim ekologickým aktivitám sa zoznámil aj so svojou prvou manželkou Belgičankou Katrien. „Organizácia Za matku Zem vtedy usporiadala ekologický pochod Európou za bezjadrový svet. Stovky ľudí šli peši z Bruselu do Moskvy. Zobral som si teda na týždeň dovolenku a na Slovensku som sa k nim pripojil. A spoznal tam svoju budúcu ženu,“ hovorí Pavol. S Katrien sa onedlho vzali, nasťahovali sa do malej garsónky v Dubnici. Oboch mladých ľudí to ale stále viac tiahlo z mesta preč. „Kúpili sme si teda starú chalupu na lazoch nad Moravským Lieskovým. Najskôr sme ju však využívali len ako chatu, mal som pocit, že v Dubnici musím ešte toho veľa dokončiť.“ Na samotu sa dvojica definitívne presťahovala až o dva roky. Sťahovali sa však už traja, keďže s Katrien medzitým čakali dieťa. „V práci som dal výpoveď, na prestavbu chalupy sme si požičali,“ spomína Pavol Ziman. „Bolo to moje najlepšie rozhodnutie v živote, už som sa ďalej nechcel podieľať na ničení životného prostredia.“
Túlavé topánky
Život v opustenom domci však sprvu nebol jednoduchý. „Chalupa bola schátraná, pred nami bolo strašne veľa roboty,“ hovorí. Na Členkovci, ako laz miestni nazývajú, nie je vodovod, plyn, ani kanalizácia. „Kým sa nenarodil syn, žili sme tu aj bez elektriky, potom sme ju používali aspoň na nevyhnutné svietenie v noci.“ Bežné elektrospotrebiče, ako televízor, práčku či chladničku, si rodina Zimanovcov vziať na samotu nechcela. Jediný prístroj, ktorý Pavol Ziman vlastní, je elektrický mlynček na múku, ktorú melie z vlastnej úrody obilia. „Účet za elektrinu sme naposledy mali asi 800 korún za rok,“ počíta dnes už dvojnásobný otec. Jediný príjem, z ktorého mladá rodina žila, predstavoval materský príspevok. „Viac sme ale ani nepotrebovali, na splatenie pôžičky som bol zarobiť na brigáde v Belgicku,“ hovorí Pavol Ziman. Idylické manželstvo však jeho rodine vydržalo len krátko. „Život na samote je romantický iba prvý týždeň. A moja žena mala túlavé topánky,“ vysvetľuje. Ani nie po štyroch rokoch manželstva sa Katrien rozhodla presťahovať so skupinou krajanov do opustenej osady v horách v Španielsku. „Chceli, aby som išiel s nimi, no ja som povedal, že odtiaľto neodídem.“ Pavlove manželstvo preto, ako sám hovorí, stroskotalo na túlavých topánkach. „Naposledy mi spomínala, že sa chystá do Ekvádoru,“ smeje sa. A hoci Katrien cestuje po celom svete, dvakrát do roka sa vráti aj na Slovensko. „Boli ma tu pozrieť spolu so synom aj teraz v januári,“ hovorí otec šesťročného chlapca Palina.
Pavol však ani po odchode manželky neostal dlho sám. „Ešte pred odchodom Katrien reagovala na inzerát nejakého dievčaťa v belgických novinách, ktoré hľadalo miesto, kde by mohlo žiť so svojimi koňmi.“ A tak sa na slovenskej samote onedlho ocitla ďalšia Belgičanka, 26-ročná Erika. Po niekoľkých skúšobných týždňoch sa rozhodla na Slovensko presťahovať.
Dva mesiace sme žili zo siedmich korún
Po zmene partnerky sa život Pavla Zimana zmenil. „Nikdy som ich neporovnával, každá bola iná a mala svoje čaro,“ hovorí o svojich partnerkách. „S Erikou však prišli na moju chalupu aj zvieratá.“ Pavol sa teda pustil do stavania ohrád, maštalí a kurníkov. Mladá Belgičanka si sebou priviezla chovné kone, dvojici sa podarilo získať aj päť kôz a niekoľko sliepok. „Bola to aj nevyhnutnosť, odchodom Katrien som ostal bez materského príspevku a úplne bez koruny. Snažil som sa preto vymyslieť niečo, čo mi tých pár korún, ktoré treba, zabezpečí,“ hovorí gazda. „Pomohli nám aj priatelia, ktorí od nás začali v malom kupovať dopestovanú zeleninu,“ dodáva. Pavol spomína, že v prvých dvoch mesiacoch života s Erikou mal v hotovosti iba sedem korún. „Potom som ale na ceste našiel ďalších deväť, takže som viac ako dvojnásobne zbohatol,“ smeje sa. O peniazoch však hovorí, že sú problém, o ktorý sa posledných osem rokov snaží nestarať. „Snažím sa žiť tak, ako žili ľudia na starých gazdovstvách. Žili sebestačne a z tej trošky, čo mali navyše, kupovali len nevyhnutné veci, ktoré si sami nedokázali vyrobiť.“
Po dvoch rokoch spoločného života s Erikou, sa Pavol Ziman dočkal aj ďalšieho dieťaťa. „Narodil sa nám krásny syn Mauritz, dnes má už dva a pol roka,“ hrdí sa otec, ktorý však spomína, že pôrod nebol jednoduchý.
„Erika chcela rodiť doma v Belgicku, syn sa ale narodil predčasne.“ Budúcu mamičku museli preto hospitalizovať v trenčianskej nemocnici, kde sa Mauritz aj narodil. „Erika v nemocnici vydržala iba dvadsať hodín, potom odtiaľ ušla. Lekár len nechápavo krútil hlavou, že takto zvyknú z pôrodnice zutekať zväčša rómske mamičky, tak som povedal, že odteraz aj Belgičanky.“ Podľa Pavla Zimana však nebol jediným dôvodom predčasného odchodu z nemocnice naturálny spôsob života, akým jeho rodina žije. „Erika bola z Belgicka zvyknutá na iný štandard v nemocniciach. Nechápala, ako to, že nemôžem ostať cez noc s ňou, ani prečo jej nedovolili v izbe živé kvety,“ hovorí Pavol.
Dieťa bojovalo o život
Malý Mauritz bol podľa svojich rodičov sprvu veľmi živé dieťa. Asi po piatich mesiacoch však vážne ochorel, keď začal mať problémy s vylučovaním. „Celý sa nafúkol, nemohol sa vycikať, tak sme s ním museli opäť do trenčianskej nemocnice,“ spomína Mauritzov otec. Chlapec si však na ochorenie zrejme vybral nevhodný čas. „Bolo 27. decembra, po Vianociach. Lekár konštatoval, že má zápchu a chcel ho nechať v nemocnici. Ja som trval na tom, aby mu urobili sonografické vyšetrenie, lekár mi ale povedal, že cez sviatky je prístroj zamknutý. Tak sme chlapca odviezli naspäť domov.“ Mauritzov stav sa chvíľami zlepšoval, no o niekoľko hodín mu už znova vystupovali horúčky. „Snažili sme sa mu brucho uvoľniť všelijakými masážami a obkladmi, ale začal chudnúť a bolo jasné, že má problémy s ľadvinami,“ spomína na najhoršie obdobie rodičovstva Pavol. Práve v tej dobe prišli na návštevu svojej dcéry rodičia Eriky. Keď videli, že ich vnuk má bolesti, neváhali a hneď sa spolu s dcérou vydali naspäť do Belgicka. „Potom mi už len z Belgicka zavolali, že chlapec potrebuje operáciu, aby som prišiel,“ hovorí Pavol. Belgickí lekári zistili u päťmesačného chlapca nádor na kostrči, ktorý mu upchával močovod. Po úspešnej operácii a návrate na Slovensko sa Mauritzovi rodičia rozhodli, že syna budú čo najdlhšie živiť iba materským mliekom. „Každá iná strava by mu zaťažovala organizmus,“ tvrdí Pavol Ziman. Matka preto dojčila syna až donedávna, kým sám nepovedal, že už nechce. „Matky by mali dojčiť čo najdlhšie. V tejto dobe to však ženy kvôli rôznym predsudkom a reklamám o zlom vplyve materstva na postavu nezmyslene urýchľujú,“ myslí si. Mauritzovi podľa neho starostlivosť belgických lekárov i dlhšie kojenie pomohli. „Jeho stav sa veľmi zlepšuje, každého pol roka s ním chodíme na kontroly,“ hovorí otec.
Z partnerky sa stala susedka
Ani vzťah s matkou druhého dieťaťa Pavlovi Zimanovi nevyšiel podľa predstáv. „V septembri minulého roka sa rozhodla, že sa odsťahuje, lebo sa k sebe nehodíme.“ Podľa Pavla sú belgické ženy oveľa slobodnejšie ako slovenské. „Keď sa im niečo nepáči, tak radšej odídu, ako by sa mali trápiť.“ Erika sa však nepresťahovala ďaleko. Od rodiny v Belgicku si vzala pôžičku a kúpila opustený dom len kilometer od samoty, kde dovtedy žila. S Mauritzovym otcom sa však stretávajú aj trikrát za týždeň. „Aspoň máme kam chodiť na návštevy,“ usmieva sa Pavol. Podľa neho mali obe jeho partnerky na odchod rovnaký dôvod. „Obom prekážalo, že sa viac venujem iným ako sebe. Keď bolo treba niekomu pomôcť, šiel som, hoci som nemal dokončené vlastné veci,“ tvrdí. Na samotársky život si pomaly zvyká. „Za tie roky som si odvykol napríklad aj od varenia a teraz sa to musím znova učiť,“ hovorí. Na samote sa podľa neho totiž pri varení nerozmýšľa nad tým, čo dnes bude na obed, ale nad tým, čo sa z dostupných potravín uvariť vôbec dá. Dom, ktorý spolu s manželkou a neskôr i s priateľkou prerobil, však stále považuje za domov ich i oboch detí. „Dúfam, že aspoň jeden zo synov tu raz ostane žiť,“ dodáva.
Sebestačná obec
Priveľkú pozornosť iným, ktorú Pavlovi Zimanovi partnerky vyčítali, by chcel teraz pretaviť v niečo prospešné. Moravské Lieskové, pod ktoré patrí aj chalupa na Členkovci, je totiž už takmer rok bez obecného zastupiteľstva. Po dvoch neúspešných voľbách poslancov sa napokon rozhodla funkcie vzdať i starostka. Zhruba 2500 obyvateľov Lieskového si preto bude v máji opäť voliť nové vedenie obce. A medzi kandidátmi na starostu bude aj Pavol Ziman. „Nie som žiaden politik, a ani nebudem do kampane dávať žiadne peniaze, nanajvýš ak na nejaký leták,“ hovorí prisťahovalec. Jeho volebným programom totiž je vniesť do dediny podobný duch života, akým sa rozhodol žiť on sám. „Chcel by som, aby obec bola čo najsebestačnejšia. Aby sem ľudia nechodili iba spávať,“ hovorí. Pavol Ziman sa obáva, aby slovenský vidiek neskončil podobne ako osady v Španielsku. „Tak, ako tá mŕtva osada, kde sa vybrali žiť priatelia mojej bývalej manželky,“ hovorí. Na otázku, či ho ako prisťahovalca obyvatelia dediny poznajú, však Pavol Ziman odpovedá skôr záporne. „Dokonca už o mne kolovala aj taká fáma, či nie som pustovník z nejakej sekty.“ Stretol sa dokonca aj so závisťou. „Niektorí ľudia si asi mysleli, že sme neviem akí bohatí, keď nemusíme robiť,“ Gazdovstvo je však podľa neho normálna práca, ako každá iná. A niekedy vie byť aj veľmi nevďačná. „Pred pár rokmi nám napríklad zmrzla všetka zelenina a my sme niekoľko mesiacov nejedli nič iné ako obilie,“ spomína. Napriek niekoľkým negatívnym skúsenostiam si Pavol Ziman myslí, že ľudia v dedine ho medzi seba prijali a že vo voľbách má veľké šance. „Tí, ktorí obec v posledných rokoch viedli, už ukázali, ako sa to robiť nemá,“ myslí si. „Vo mne ľudia majú aspoň záruku, že prvé, čo vo funkcii urobím, nebude dotiahnutie asfaltky po moju chalupu, ako je to na slovenskom vidieku, žiaľ, zvykom,“ tvrdí.
Nudiť som sa už zabudol
Pavol Ziman sa nebojí, že sa sám bude v dome nudiť. Každé ráno vstáva za úsvitu a pracuje. Čas na samote beží podľa neho rýchlejšie. „Keď sa vrátim z polí, je večer a unavený idem spať,“ hovorí. K domu totiž patrí i osem hektárov lúk, polí, sadov a záhrady. „Pestujem rôznu zeleninu, obilie i stromy, chovám domáce zvieratá,“ hovorí. Mnoho času venuje aj neustálym úpravám domu, ktorý prestavuje iba z prírodných materiálov. Keď si však predsa nájde voľnú chvíľu, číta knihy a plánuje budúcnosť. Tú Pavol Ziman jednoznačne spája so životom vo svojej chalupe v pohraničí nad Moravským Lieskovým. Na otázku, či by sa po zvolení za starostu nemusel vzdať toho, prečo si život na samote vybral, odpovedá: „Čiastočne áno. Určite by som ale ostal ďalej žiť tu, na samote. I keď by som si musel asi nájsť niekoho, kto by sa mi o statok staral.“ V tom však Pavol Ziman problém nevidí. „Dnes je našťastie stále viac ľudí, ktorí sa s myšlienkou na zdravší život ďaleko od mesta, pohrávajú.“ A čo bolo pre neho samotného najsilnejším motívom pri rozhodovaní sa pre život na samote? „Určite to bola sloboda,“ odpovedá bez zaváhania.
