Marián Kvasnička:
Práve som končil vysokú školu, keď bol pontifikovaný poľský kardinál Karol Wojtyla. Zhruba v tých istých rokoch u nás prebiehal pohon na signatárov Charty 77. V Poľsku sa v gdaňských lodeniciach dávalo do pohybu odborové hnutie Solidarita na čele s Walesom, a keď vyšlo z podzemia do protikomunistickej ofenzívy, iba málokto za tým nevidel hlbokú patriotickú podporu poľského pápeža. Keď som počiatkom 80. rokov rukoval, ako čerstvý otec som odchádzal z domu s úzkostným očakávaním, že nás ako súčasť Varšavskej zmluvy pošlú do Poľska potlačiť „kontrarevolúciu“ podobne ako u nás v roku 1968 alebo v Maďarsku v roku 1956. Výnimočný stav generála Jaruzelského spôsobil však iný scenár, no bolo jasné, že hnutie odporu sa nedá umlčať a že sa napája aj z pápežskej inšpirácie, hoci Svätý Otec podľa mňa nikdy nebol, ani nechcel byť politikom v dnešnom pragmatickom a kramárskom ponímaní. Ak tak, iba politikom morálky, hodnôt a úcty k životu. Keď štátna bezpečnosť hodila do Visly na smrť dobitého kňaza Popieluszka, nechtiac iba urýchlila rezistenciu Poliakov na komunizmus a sovietizmus a prispela k obrovskému národnému rozmachu nášho severného suseda. Ako pracovník galérie som mal možnosť robiť výstavy aj v Krakove i vo Varšave a vždy som si prinášal množstvo náboženskej literatúry (vrátane pápežských encyklík a exhortácií). Počúvali sme Hlas Ameriky, Slobodnú Európu, poľské rádio Varšava na dlhých vlnách, chodili na filmy poľskej novej vlny, čítali a prekladali poľské texty a dávali ich do samizdatového obehu, zúčastnil som sa dvoch demonštrácií Solidarity, v rukách ktorej nechýbali ani vatikánske štandardy. Ako z ríše fantázie na nás zapôsobila pápežská návšteva v rodnej vlasti ešte v čase hlbokého komunistického temna, aj keď u nás mnohí zapúšťali perestrojkové mimikry. A potom prišiel rok 1989 a zmeny v celej Európe, ktoré by sa – podľa mňa – nikdy nemohli uskutočniť, keby kdesi na počiatku, tak ako slovo, nebol pontifikát slovanského a aj slovenského pápeža. Demokracia za touto stranou bývalej železnej opony je aj dielom tohto obdivuhodného služobníka cirkvi, pravdy a spravodlivosti. Obávam sa, že s jeho odchodom strácame hviezdny čas slovanstva a dobrého pastiera stád a štátov nielen vôkol Tatier.
Ján Žákovic, riaditeľ Piaristického gymnázia Jozefa Braneckého:
Ján Pavol II. bol a zostane pápežom, ktorý dobre poznal život obyčajných ľudí. Dokázal im porozumieť a mať ich rád podľa vzoru svojho Majstra. To, čo učil, aj uskutočňoval vo svojom živote - bol bytostne verný Pravde. Aj preto je veľkým pre celé dejiny a pre všetkých ľudí dobrej vôle.
A osobne: keďže pôsobím v školstve, tak ma z odkazu Jána Pavla II. osobitne oslovuje jeho vzťah k mládeži. Svoju podporu katolíckej škole všeobecne a trenčianskemu piaristickému gymnáziu zvlášť, vyjadril Svätý Otec aj vo svojom liste zaslanom pri príležitosti spomienky 350. výročia založenia prvého katolíckeho gymnázia v Trenčíne.
To je len jeden z dôvodov, pre ktorý sme si v piatok ráno pripomenuli tohto veľkého muža cirkvi školskou svätou omšou. Po jej skončení sme našim žiakom umožnili sledovať televízny prenos pohrebných obradov v ich rodinách. Dochádzajúci študenti pozerali priamy prenos z Vatikánu spoločne so svojimi pedagógmi v škole.
Ján Bunčák, evanjelický farár v Trenčíne:
Človek má možnosť najlepšie spoznať toho druhého pri osobnom stretnutí. Ja som v prípade Jána Pavla II. takúto jedinečnú príležitosť dostal v roku 1990 na Pražskom hrade počas jeho prvej návštevy Československa. V prítomnosti prezidenta Václava Havla a niektorých ďalších málo osôb som ho smel spoznať ako človeka skromného a láskavého. Veľmi ma potešilo, ako v krátkom rozhovore so mnou vyjadril radosť z toho, že som sa ako mladý človek rozhodol pre kňazskú službu v cirkvi. Dodnes ho vnímam ako takého, ktorý sa usiloval o porozumenie a toleranciu medzi kresťanmi rozličných vierovyznaní, ako aj medzi ľuďmi vyznávajúcich celkom odlišné náboženstvá. Jeho cit pre ekuménu sa prejavil vo viacerých konkrétnych skutkoch. V spomenutom roku 1990 sa napríklad verejne ospravedlnil za upálenie Majstra Jána Husa. V roku 1995 náhle zmenil program svojej návštevy v Prešove, aby si uctil pamiatku evanjelických martýrov, obetí náboženských nepokojov z roku 1687. Počas jeho pontifikátu došlo v Augsburgu k podpisu významnej dohody medzi Svetovým luteránskym zväzom a Vatikánom. Toto všetko a mnohé iné ma vedie k tomu, aby som na neho spomínal vždy s úprimnou úctou.
Jozef Gábik, študent:
Hoci bol pápež starý vekom, podľa mňa bol mladým blízky. Veľmi sa mi páčilo, že bol konzervatívny. Nie v tom zmysle, že by všetko nové zakazoval. Teraz sa aj trochu bojím, či nový pápež nebude liberálny. S Jánom Pavlom II som sa stretol dvakrát, v Šaštíne v roku 1995 a v pred dvoma rokmi v Bratislave. Nejako extra som to neprežíval, ale myslím si, že naše národy miloval.
Peter Heber, predstavený trenčianskej židovskej komunity:
Myslím si, že odišiel veľký zjednotiteľ všetkých veriacich ľudí. Jánovi Pavlovi II. bolo jedno, či je niekto mohamedán alebo katolík. Jeho celoživotnou úlohou bolo zjednotiť všetky náboženstvá. Do veľkej miery sa mu to aj podarilo. Pre nás, židov, je dôležité, že ako prvý pápež navštívil Izrael, bol v Jeruzaleme pri Múre nárekov i v synagóge. Aj jeho predchodcovia uznali náš národ, nikdy však nie na takej úrovni ako Ján Pavol II. Je mi za ním smutno ľudsky, ako za človekom. Po cirkevnej stránke ma to nedokáže osloviť až tak, že by som trebárs chcel ísť do Ríma na jeho pohreb.
Elena Krátka, študentka:
So svätým otcom som sa stretla v roku 1995 v Nitre. Bolo to veľmi impulzívne, rozhodli sme sa v priebehu pol hodiny. Aj napriek tomu, že som ho viac nevidela, cítim, ako mi bol blízky. Páčil sa mi jeho vzťah k ľuďom a myslím si, že mal veľmi blízko aj k mladým. Páčila sa mi aj jeho tolerancia k celému svetu, všetkým náboženstvám, ľuďom. Bol veľkým vzorom svojím správaním akonaním.
