Ich účasť na tom poslednom - majstrovstvách Európy vo francúzskom Salbris - sprevádzali slzy. Motokáry sú športom, pri ktorom môže jazdec zo seba vydať maximum, nakoniec o ňom aj tak rozhodne technika. Očakávania Trenčanov boli veľké, vďaka neuveriteľnej smole však pretek nakoniec nedokončili.
K športu, ktorý je identický s pretekmi F1, ibaže v malom, sa Zelmanovci dostali vďaka rodinnému nešťastiu. Staršieho syna Dušana, potom ako narukoval na vojnu, prepadli a vážne zranili. Rodina ho chodila navštevovať do žilinskej nemocnice. Aby uvoľnili ťaživú atmosféru, cestou naspäť sa vždy zastavili zajazdiť si v motokárovej hale v Lietavskej Lúčke. Pri tretej návšteve ich technici oslovili s otázkou, či Marcel preteká. Dôvodom boli jeho vynikajúce časy na úrovni pretekárov. Keď túto otázku zopakovali aj v najväčšej slovenskej motokárovej hale Max Indianapolis v Bratislave, rodina sa rozhodla Marcelov prirodzený talent podporiť. Doslova na kolene pripravili prvú motokáru a prihlásili sa na preteky. Skúsenosti postupne pribúdali a na konci sezóny už boli Zelmanovci takí dobrí, že si ich všimol Rakúšan Hans Eichinger. Slovo dalo slovo a v nasledujúcej sezóne Marcel pretekal u našich južných susedov. Bol suverénne najmladší a do motokáry mu museli rodičia prikladať 38 kilogramové závažie. „Stalo sa, že mal aj kamene vo vrecku,“ spomína s úsmevom otec. O rok neskôr, keď sa Zelmanovci osamostatnili, skončil v rakúskom pohári celkovo na desiatom mieste. A bol by na tom ešte lepšie, nebyť toho, že si na bicykli zlomil kľúčnu kosť a dva záverečné preteky vynechal.
Medzi pretekármi 23 národností zo štyroch kontinentov zastupovali Slovensko v marci vo Francúzsku iba Zelmanovci. Britský komentátor ich niekoľkokrát osobitne privítal: „Marcel, welcome!“ Trenčania nechceli nechať nič na náhodu, a tak prišli do Salbris o niekoľko dní skôr, aby mohli trénovať. Tamojší areál ich nadchol. „Zo všetkých, ktoré sme doposiaľ videli, je najkrajší,“ tvrdia. Hneď v prvý deň sa im podarilo zabehnúť nový motor, ktorý si na majstrovstvá nachystali. Potom prišli problémy. Zapaľovanie je v motokárach na batérie a tie začali trenčiansky tím trápiť. „Mali sme štyri úplne nové a ako sme nakoniec zistili, všetky boli zlé,“ spomína otec Dušan. Motokára nedokázala na tréningu obísť ani jeden okruh a Zelmanovci vždy museli po Marcela utekať a dotlačiť ho do depa. Čas, ktorý mali venovať tréningu a nastavovaniu motokáry, stratili hľadaním poruchy. „Kúpili sme dve nové batérie, no aj tie boli zlé,“ krúti hlavou brat Dušan. V obchode im ich napokon vymenili za nové a dali im ešte ďalšie dve. Vo Francúzsku chvíľu pršalo, chvíľu svietilo slnko. Výsledkom niekoľkodňového tréningu bolo akurát to, že sa Zelmanovcom podarilo nastaviť motokáru na mokrý povrch. Marcelove tréningové časy na vode boli napriek všetkému vynikajúce – neskôr v preteku nikto také nezajazdil.
Prišli merané tréningy a rozjazdy. V prvých sa na suchej trati Marcelovi príliš nedarilo. Zelmanovci stále tŕpli kvôli baterkám. Poobedňajší dážď priniesol Trenčanom radosť, ktorá však netrvala dlho, lebo Marcel v poslednom rozjazde zadrel nový motor. Ojnicu vo vnútri roztrhlo, a tá ho celkom zošrotovala. „Boli sme nešťastní, taký motor stojí 8-tisíc korún a záruka naň nie je žiadna,“ spomína mama Beáta. Zástupca výrobcu, ktorý bol na preteku, im ako zázrakom chybu uznal. „Povedal, že je to jeden prípad z desaťtisíca a že to bola fabrická chyba,“ vraví otec Dušan. Pokračovať v preteku však podľa pravidiel Zelmanovci mohli už len s druhým motorom. Kvôli nedokončeniu rozjázd Marcel v semifinále štartoval z posledného 31. miesta, no dral sa stále dopredu. V piatom kole už bol osemnásty a išiel nezadržateľne ďalej. Potom sa stalo niečo, čo vohnalo celému tímu do očí slzy. Marcel zadrel i druhý motor. Sny o dobrom umiestnení na prvom preteku majstrovstiev Európy boli fuč. „Zradila nás technika, ja som plakal od zúrivosti, ostatní od žiaľu,“ priznáva otec Dušan.
Na finále sa Zelmanovci pozerali už len ako diváci. „Aj napriek všetkému to bol doteraz náš najhlbší zážitok, vo Francúzsku nás prijali naozaj veľmi srdečne,“ hodnotí s dojatím mama Beáta. Marcelov brat k tomu dodáva, že si tým snáď vybrali už všetku smolu na túto sezónu. Vzdať sa totiž Zelmanovci nemienia. Záľube, do ktorej investujú nemalé peniaze a všetok voľný čas; koníčku, pri ktorom trávia svoju dovolenku, ostanú verní. Nepochybujú, že sa úspech dostaví.
