Jozef Tibenský ju pred sedemnástimi rokmi zaštepil na vinohradnícku plánku broskyne. Mandli sa darí a aj vďaka tomu, že je samoopelivá, prináša každý rok úrodu. Plody zvyčajne dozrievajú Tibenskému až na konci novembra. Pod tvrdou zelenou šupkou a nejedlou dužinou sa ukrývajú kôstky, podobné kôstkam broskyne. Jedlé jadrá sa nachádzajú v ich vnútri.
„Zarobiť sa na pestovaní mandle nedá,“ s úsmevom tvrdí Tibenský. Zo stromu oberie každoročne dvaapol až tri plné vrecia plodov, z ktorých mu po olúpaní ostane ani nie jedno vrece kôstok. Samotných jadier je ešte menej, v minulom roku ich ovocinár nalúskal okolo šesť kíl. Lúpanie a orezávanie plodov mu zaberie dva dni a zhruba tak dlho potom lúska jadrá. „Ak chcem mať jadrá nepoškodené, lúskam kôstky jednu po druhej vo zveráku,“ vysvetľuje dôchodca svoj postup. Zavŕšením množstva práce je nakoniec odstránenie hnedej nahorkastej šupky, ktorá jadrá obaľuje. „Mandle treba namočiť do horúcej vody a šupka popuká,“ opisuje úkon, ktorý má však už na starosti jeho manželka. Tá sa tiež stará o ich prípravu. Posolené ich praží na oleji alebo ich pridáva do koláčov. Väčšinu však rozdá medzi svoje tri dcéry a vnúčatá.
Podobne ako pestovanie broskýň, jabloní, egrešov či ríbezlí, aj starostlivosť o manďlu je veľkou záľubou Jozefa Tibenského. „Teší ma, že mám niečo, čo iní nemajú,“ vysvetľuje, prečo už niekoľkokrát odolal myšlienke vyťať ju. Strom však pomaly starne a v tomto roku ho bude musieť Tibenský po prvýkrát postriekať proti monílii. Nad jeho budúcnosťou sa ale 73-ročný dôchodca pri pohľade na vlastnú pominuteľnosť nezamýšľa. Momentálne sa radšej sa necháva uniesť pohľadom na množstvo ružových kvetov, ktorými je mandľa v týchto dňoch obsypaná. Voňajú naozaj krásne.