Nevesta mala okrúhlych sedemdesiat rokov a ženích dokonca ešte o jedenásť rokov viac, rovných osemdesiatjeden! Inak ale bolo všetko ako má byť – na tvárach obidvoch bolo okamžite vidieť, ako sú do seba zaľúbení.
Šťastní manželia, ktorí sú obyvateľmi tunajšieho domova dôchodcov, sa hneď po svadbe presťahovali do spoločnej izby. Vedenie domova vyhovie aj ich ďalšiemu prianiu, mať pri sebe postele. Správa o svadbe tu všetkých prekvapila. „Také niečo sme za desať rokov našej existencie ešte nezažili,“ krúti s úsmevom hlavou riaditeľ domova Jozef Guzoň. „U dôchodcov bývajú skôr škriepky a nezhody, a tu sa budoval prekrásny vzťah,“ pripája sa hlavná sestra Elena Kukučová. Úmysel dôchodcov všetci s radosťou podporili. V domove sa nie len piekli svadobné koláče, ale aj chystal svadobný stôl. Riaditeľ osobne odviezol mladomanželov do kostola a obradu sa zúčastnili aj tí pracovníci domova, ktorí nemali v ten deň službu. „Ušili nám dokonca aj dva prekrásne vankúše,“ ukazuje pyšná nevesta Božena. Novomanželia svorne tvrdia, že nikde inde by im nebolo tak dobre.
Do domova prišli obaja na vlastnú žiadosť. Božena tu býva už štyri roky, Ján niečo cez rok. „Zaľúbil som sa do nej hneď, ako som ju uvidel,“ vraví Ján. „Len ja som o tom nevedela,“ s úsmevom k tomu dodáva Božena. Dohromady ich obidvoch spojil podobný osud. „On je chorý, ja som bola chorá, tak sme boli obidvaja jednakí,“ vysvetľuje Božena. O svojich životných partnerov prišli obidvaja už dávno: Jánovi umrela manželka pred deviatimi rokmi, Božene manžel pred jedenástimi. „Bol som sám a láska mi veľmi chýbala,“ priznáva sa Ján. „Ja som zasa nemala muža na lásku,“ dopĺňa ho Božena a pokračuje: „Povedala som mu, Janko, ja nechcem nič, len aby si mi trošku lásky ukázal.“ Obidvaja sú veľmi šťastní, že sa našli. „Povedal mi, že ma nikam nepustí,“ vysvetľuje Božena. Odísť však hneď po svadbe musel Ján, ktorého čakalo trojdňové lekárske vyšetrenie v nemocnici. „Ujdem odtiaľ za tebou,“ sľuboval manželke. „Neujdeš, pekne ťa pobalím a musíš tam byť,“ presviedčala ho ona s láskou. Chvíle, keď má manžel bolesti, Božena ťažko znáša a vždy pritom plače. Ján sa na to nemôže dívať a snaží sa ju utíšiť: „Boženka moja, neboj sa, všetko prejde.“
Zatiaľ, čo syn svoju matku v úmysle znovu sa vydať podporil, Ján Gorčík o tom svojim deťom ani nepovedal. „Nevedia, že som sa oženil. Nechodia za mnou, a tak som im to nepísal,“ vysvetľuje. Za svedka mu do kostola prišiel bratranec. Božena dostala od ženícha presne takú kyticu, ako keď sa vydávala po prvýkrát. Boli v nej samé biele kaly. Pyšne ukazuje, že okrem obrúčky jej Ján kúpil i snubný prsteň. „Tak, ako sa to patrí,“ konštatuje. Radosť z ich svadby mal i miestny katolícky farár Ján Šinka, ktorý pár sobášil. Ten sa priznal, že počas svojej dvadsaťročnej služby sa s takýmto niečím stretol po prvýkrát. „Bolo to pekné, bolo z nich cítiť lásku.“ Kňaz obidvoch pozná dlhšie, nakoľko chodieva do domova dôchodcov spovedať. „Chápal som, že chcú byť spolu, rozprávať sa a prežívať starosť.“ Obavy, či si Božena neberie na seba ďalší kríž, vylúčiť Šinka celkom nemohol. „To je ale pri manželstve vždy. Zatiaľ si myslím, že sa to podarilo.“
