slosti s Trenčianskym hradom. V súčasnosti, keď v spoločnosti je potrebné riešiť množstvo problémov v iných sférach, my, ktorí pôsobíme v kultúre, jasne pociťujeme, že naše problémy sú niekde na okraji. Chápem to. Preto treba hľadať iné možnosti, spôsoby financovania, nebyť závislý len na rozpočte zriaďovateľa, v prípade Trenčianskeho hradu na rozpočte TSK.
Viac ako tridsať rokov pracujem v Trenčianskom múzeu, mám k hradu veľmi osobný vzťah. Preto ma trápi, čo sa v súčasnosti deje.
Aj ja som presvedčená o tom, že treba na hrade niečo začať systematicky robiť a nájsť na to finančné prostriedky. To, že bez komercionalizácie sa nezaobídeme, už je asi jasné každému. Je len otázkou, v akom rozsahu. Trenčiansky hrad je dôležitým symbolom našich dejín, patrí medzi najvýznamnejšie a najznámejšie pamiatky na Slovensku. Evokuje mená významných historických osobností a významné historické udalosti, ktoré presahujú rámec Slovenska. A preto by sme mali o Trenčianskym hrade uvažovať v prvom rade ako o dôležitom kultúrnom vklade do novej Európy.
Každá minca má dve strany. Hrad treba udržiavať, opravovať, treba platiť energie, robiť pamiatkovú obnovu, reštaurovať. To všetko stojí nemalé peniaze. K tomu, aby sme mohli ponúkať rôzne služby a rôzne aktivity, treba vytvoriť vhodné podmienky. Tie v súčasnosti na hrade nie sú. Diskutabilné je, do akého rozsahu pridať hradu zábavnú funkciu. Dnes meradlom týchto aktivít sú Bojnice. Málokto si uvedomuje, že sú to úplne iné podmienky, a to, čo je v Bojniciach originálne a jedinečné, všade inde môže pôsobiť ako lacná repríza.
Smutné je, že nevieme doceniť a vytvoriť podmienky preto, čo máme doma. Rytierske turnaje Norman, ktoré sa každoročne konajú v južnom opevnení Trenčianskeho hradu a o ktoré je veľký záujem, by mohli byť jedným z najväčších lákadiel na Trenčianskom hrade počas celej sezóny, nielen dva mesiace. Ich scenár je vybudovaný na základe poznania historických reálií stredovekých rytierskych turnajov. A nechýba im nič z toho, čo prináša zombie či strašidlá v Bojniciach – napätie, dobrodružstvo, zábavu. Ale aj niečo naviac – závan tajomného z minulosti. Podobne je to s nočnými prehliadkami hradu, hradnými slávnosťami a inými podujatiami Wagusu. Tu je ukrytý potenciál, z ktorého by sme mali v prvom rade čerpať pri oživovaní hradu a im vytvoriť podmienky, v ktorých môžu rozvíjať svoje aktivity.
Neviem, z čoho vychádzal autor článku pri tvrdení „hrad je väčšinou tak pustý, akoby sa nachádzal na hrebeni Strážovských vrchov, nie v centre krajského mesta“. Keby to bola pravda, ťažko by v roku 2004 zarobil na vstupnom viac ako 4 milióny korún a na iných aktivitách viac ako pol milióna korún! Podobne sa dá polemizovať o legitímnosti tvrdenia „nech si hrad na seba zarobí sám“. Prešla som množstvo pamiatok v Európe a viem, že pokiaľ pamiatka má zostať pamiatkou a reprezentantom kultúrneho dedičstva, nemôže si na seba zarobiť. Sú však iné mechanizmy financovania, ktoré dúfam, teraz budú fungovať aj u nás.
A na záver – z vlastnej skúsenosti si vôbec nemyslím, že väčšina Trenčanov je natoľko ľahostajná, že sa jej naše pravé rodinné striebro netýka. Smutné je vlastne niečo iné. Občana – Trenčana sa na jeho názor nikto nespýtal. Jedine z médií je zaplavený protichodnými informáciami, vysvetleniami, v ktorých sa niekedy ťažko orientujú aj tí, ktorí vedia, o čo ide.
Autor: Katarína Babičová, riaditeľka Trenčianskeho múzea
