Tunajším trom párom začalo obdobie párenia a znášky. Priblížiť sa vtedy celkom k ich ohradám nie je múdre. Vstúpiť dovnútra nemožné. Neodváži sa to ani ošetrovateľka Anna Remová, ktorú pštrosy dobre poznajú.
Samec v ruji žiarlivo stráži svoje teritórium, samicu i hniezdo. Keď sa stokilový operenec vypne, čnie jeho hlava vysoko nad ľudskú. Krídlami výstražne máva na votrelca. „Mám pred nimi obrovský rešpekt,“ odpovedá ošetrovateľa na otázku, či sa svojich zverencov nebojí. Ak je samec vystrašený, či vystresovaný, môže nielen udrieť krídlami, ale čo je oveľa horšie, môže i kopnúť útlymi nohami, v ktorých má silu koňa. „Pštros kope dopredu, kôň dozadu, zapamätajte si to!“ upozorňuje Remová. „Pri útoku je podľa nej oveľa lepšie obrátiť sa mu chrbtom. „Ostrý pazúr na jeho nohe by vám mohol prednú mäkkú časť tela celkom rozpárať,“ varuje.
Do ohrady však ošetrovateľka i tak musí. Samica – sliepka znesie totiž každý druhý deň o rovnakej hodine veľké pštrosie vajce. Kohúta vtedy odlákajú do iného výbehu a odhradia ho. Spoliehať sa na to, že kohút je na druhom konci viac ako stometrovej ohrady, nestačí. Vďaka svojim mimoriadne silným nohám dokáže v okamihu vyvinúť rýchlosť až 60 kilometrov za hodinu. „Nemali by ste najmenšiu šancu mu utiecť,“ upozorňuje ošetrovateľka.
Vajcia - počas obdobia znášky ich samica môže zniesť až 50, putujú do liahne. V našich zemepisných šírkach pštrosy vysedieť potomstvo nedokážu. „Skúšali sme to minulý rok, no nepodarilo sa,“ vraví Remová. Praženica z jedného pštrosieho vajca sa vám na obyčajnú panvicu nevojde. Vajce, ktoré je za 24 slepačích, má hmotnosť 1,3 až 1,8 kila. V Nemšovej majú vyskúšané, že praženica z neho zasýti aj desať ľudí. Vajce je tiež nezvyčajne pevné - postaviť naň sa vraj môže i stokilový chlap. Na jeho vyfúknutie tu používajú výkonný kompresor.
Onedlho na dvoroch družstva Vlára pribudnú mladé pštrosíčatá. Ich pásikavé sfarbenie pripomína diviačie mláďatá, malé pichľavé perie zase ježkov. Kuriatka bude treba naučiť žrať. Jednotný recept na to neexistuje, každý chovateľ si musí nájsť svoj vlastný. Hneď ako kuriatka žrať začnú, treba im zasa stravu stiahnuť. Sú totiž tak žravé, že pri jej neobmedzenom prídele by sa užrali k smrti. Vďaka príliš rýchlemu vývoju tela chovatelia prichádzajú o veľa z nich. Slabé kosti často nevydržia pštrosie šantenie. Vykĺbia sa a dochádza aj k otvoreným zlomeninám. „Skúšali sme to dávať do dláh, ale zbytočne,“ vysvetľuje Anna Remová. Poraneného pštrosa musia zakaždým utratiť.
Zo pštrosa sa vraj nezahodí ani kúsok. Dokonca aj jeho očná rohovka má praktické využitie a upravený prach z pazúra prsta beháka slúži ako afrodiziakum. V našich končinách sa však tieto operené koráby afrických bušov chovajú kvôli mäsu. To má pštros sústredené takmer výlučne v nohách. Na počudovanie vtáky nemajú prsný sval. „Prvýkrát sme si s kolegyňou robili chúťky na pštrosie prsia, no nenašli sme na jeho hrudi vôbec nič,“ smeje sa Anna Remová. Typicky pštrosie mäso považuje za veľmi chutné – niečo medzi divinou, bravčovinou a hovädzinou. Musí však odstáť a treba ho vedieť správne pripraviť.
Chov pštrosov v Nemšovej ekonomické ciele nesleduje. Pred piatimi rokmi tu s ním začali najmä preto, aby nevyužité objekty a dvory nechátrali. „Aby sme ich nemuseli kosiť, dali sme tam pštrosov,“ zdôvodňuje podpredseda družstva Vojtech Lexman. Okolité hotely a reštaurácie o mäso podľa neho neprejavili záujem; situácia na slovenskom trhu sa navyše po zatvorení najväčšieho slovenského chovateľského dvora v Očovej natoľko skomplikovala, že chov v Nemšovej vo väčšom radšej ani nerozbehli. „Robíme to iba preto, aby sme si chov odskúšali, a tak trochu aj z roztopaše,“ vraví Vojtech Lexman. Nemšovské pštrosy sú tak pre jedno z najväčších družstiev na Slovensku najmä okrasou. Dívať na ne sa chodia deti zo širokého okolia. Majestátne vtáky a ich správanie sa vryjú do pamäte každému. Pre našinca je to pohľad celkom nezvyčajný.
------------------------------------------------------------------
Známy - neznámy pštros
Prví predkovia pštrosov sa zjavili na zemi asi pred 60 miliónmi rokov. Z veľkej skupiny bežcov evidujeme v Afrike pštrosa dvojprstého, v Austrálii emu hnedého a v Južnej Amerike sa preháňa nandu pampový. Pštrosy radíme medzi vtáky, aj keď sa od nich v mnohom odlišujú – najmä tým, že majú iba dva prsty, pričom ten dlhší nesie váhu celého tela a je vyzbrojený veľkým pazúrom. Pštros africký je najväčší žijúci vták na zemeguli. Dospelý samec dosahuje v maxime chrbta výšku aj jeden a pol metra a s natiahnutým krkom môže byť vysoký aj tri metre. Jeho hmotnosť sa pohybuje do 150 kíl. Samica je vo všetkých mierach o pätinu menšia. Pštrosy výborne vidia, až do vzdialenosti 3,5 kilometra. V zajatí sa dožívajú nezriedka 60 rokov.
Chov pštrosov je starší ako egyptské pyramídy. Dlhé tisícročia bolo pštrosie pero znakom majestátu a spravodlivosti. Ešte začiatkom 20. storočia bolo pštrosie perie štvrtým najhodnotnejším tovarom exportovaným z južnej Afriky po zlate, diamantoch a vlne. Dnes sa pštrosy chovajú najmä kvôli mäsu a koži. Z dietetického hľadiska je pštrosie mäso veľmi zdravé. Má široké zastúpenie proteínov, nízky obsah tuku, cholesterolu, v čom mu nemôže konkurovať žiadne iné mäso z domácich zvierat. Ak je správne odstáte, považuje sa za veľmi chutné a je vyhľadávané v prestížnych reštauráciách. Pštrosia koža sa vyznačuje mimoriadnou pevnosťou, trvanlivosťou, odolnosťou voči opotrebovaniu a v nepriepustnosti vody je neprekonateľná. Vlastniť nábytok ňou čalúnený, je naďalej otázkou prestíže nejedného svetového, ale i nášho snoba. V slovenských chovateľských podmienkach sa pštrosie perie upotrebiť nedá.
(luk)
Spracované podľa príručky Štátneho plemenárskeho ústavu SR.
