Rodáčka z Prešova sa venovala sama folklóru ako členka folklórneho súboru Šarišan, v ktorom pôsobila 6 rokov. Po presťahovaní do Nového Mesta nad Váhom hľadala možnosti ako pokračovať. V škole, kde učí, začala viesť folklórny krúžok. Po čase a prvých vystúpeniach ju oslovili mládežníci z folklórneho súboru Otava a spolu s Janou Trebatickou založili detský folklórny súbor Čakanka. „Chceli sme mu dať nejaký prírodný názov. Autorstvo nášho mena patrí manželovi,“ objasňuje vedúca súboru Alexandra Tobiášová. A je v ňom aj kus symboliky. „Stále na niečo čakáme, na príležitosť, úspechy... Pre nás je úspech, že sa môžeme niekde prezentovať,“ dodáva. Radi spomínajú na folklórne festivaly v Trenčianskej Turnej alebo na vystúpenia na Myjavských slávnostiach.
Za desať rokov sa v súbore vystriedalo veľa detí. Mnohé, ktoré začínali ako maličké deťúrence a učili sa základné tanečné kroky, sú dnes už v iných súboroch. Pobyt v Čakanke ich priviedol k tancu, pohybu. „Sme odrazový mostík, lebo väčšina prejde na moderné tance, tam sa nájdu. Sú tu aj dievčatá, ktoré vážne uvažujú o ďalšom pokračovaní a chcú sa venovať tancu profesionálne,“ hovorí Tobiášová
Jednou z nich je Zuzana Drobná, ktorá chodí do súboru od škôlkárskeho veku. A baví ju stále. „Je nadaná, spieva, tancuje, hrá,“ hovorí o nej vedúca súboru. Zuzana je ešte len siedmačka, ale chce ísť na konzervatórium. „Mama nechce a nahovára ma na jazyky, ale tie ma nebavia,“ prezrádza svoje plány Zuzana. „Aj naďalej by som sa chcela venovať iba folklóru.“
V súčasnosti chodí na pravidelné nácviky trikrát do týždňa 20 – 30 detí. Sú nielen z Nového Mesta, ale i okolia. Podľa výkonnosti i veku sú rozdelené do troch sekcií. Najmenších škôlkárov (4 – 5 ročných) je okolo desať. „Boli časy, keď sme mali v súbore aj 70 detí, teraz sú počty ustálané. Chýbajú nám chlapci. Zohnať malých nie je problém, ale potom, keď vyrastú, ujdú k futbalu. Teraz ich máme osem,“ dodáva Tobiášová.
Rodičia za koníček svojich detí nič neplatia. Nacvičujú v priestoroch mesta – v kultúrnom dome, kde majú malú klubovňu – „krojáreň“. „Mesto našu činnosť podporuje, vlani sme dostali 10-tisíc korún. No len krpce nás stáli 8-tisíc,“ vysvetľuje. Aj kroje, v ktorých vystupujú, si ušili svojpomocne, šikovné maminy ich upravili výšivkami. V tvorbe sa orientujú na detské hry a piesne z okolia, ale nacvičené majú aj piesne a tance z Liptova , aj z východu. Podľa regiónov sú ladené i kroje – v typickej modrej farbe pre repertoár zo západného Slovenska, farebne pestrejšie patria Liptovu a Zemplínu. „Jeden čas sme tu mali dvoch rómskych chlapcov. Mali úžasný talent a nacvičili sme na oživenie aj rómske piesne a tance. Ale už vyrástli a dnes hrávajú profesionálne.“
Na nedeľné „narodeninové“ predstavenie nacvičujú s ľudovou hudbou Javorinka zo Starej Turej. „Naším handicapom je, že nemáme vlastnú hudbu. Naše vystúpenia by mohli byť živšie. Deti by dokázali oveľa viac, mohli by sme urobiť pekné choreografie.“ Deti tancujú a spievajú v sprievode nahrávok. „ZUŠ v meste sa nešpecializuje na folklór, ale učí skôr vážnu hudbu,“ uzatvára našu debatu Alexandra Tobiášová.