Dôvody sú jasné: 1. Či chceme alebo nie, odpad dennodenne tvoríme všetci. 2. Každý Trenčan za túto službu ročne zaplatí 620 korún. 3. Mesto vypísalo súťaž na nakladanie s odpadmi, s víťazom ktorej uzatvorí zmluvu na 20 rokov! 4. Ide o super biznis.
Z uvedeného je zrejmá aj ďalšia vec: Na rozdiel od novinárov a čitateľov je táto téma (a kompetencia) pre politikov a podnikateľov zaujímavá až veľmi. Nakladanie s odpadmi je totiž okrem chodu samotného úradu (mzdy, odvody, prevádzka budov) a prevádzkovania škôl (s desiatkami budov a stovkami učiteľov) najväčšou položkou mestského rozpočtu. Mesto Trenčín ročne zaplatí za likvidáciu komunálneho odpadu viac ako 55 miliónov korún, čo je len o čosi menej ako všetky bežné výdavky v rozpočte okresnej Ilavy. A túto službu musí niekto vykonávať. Logický algoritmus by teda mal byť jednoduchý: firmy sa lukratívnu zákazku na nakladanie s našimi odpadmi snažia získať, aby na nej zarobili; mesto by sa naopak malo snažiť cenu tlačiť dolu, aby ušetrilo. Jeho výsledkom by mala byť súťaž a výber najlacnejšieho dodávateľa služby. Takáto snaha v Trenčíne naozaj prebieha. Potiaľ je to v poriadku. Otázka je, či je v poriadku aj samotná súťaž.
Pochybnosti vyvoláva už skutočnosť, že mesto musí súťaž tretíkrát opakovať. Prvú súťaž zrušil úrad pre verejné obstarávanie už v januári minulého roku. Vyhovel tak námietkam jedného z uchádzačov, ktorému sa nepozdávali podmienky mesta definované v súťažných podkladoch. Mesto v nich totiž pospájalo jablká s hruškami a slivkami a od víťaza, okrem nakladania s odpadmi, požadovalo aj humanizáciu mestskej skládky na Zámostí a správu mestskej zelene a komunikácií. Úctyhodný rozsah služieb, pre väčšinu firiem však určite nad ich záber. (Bolo by možno zaujímavé sledovať, ako by sa o cesty staral taký Marius Pedersen a o odpady zase Doprastav). Výhrady však smerovali aj k príliš nejasným podmienkam. Ťažko by z nich napríklad niekto vyrozumel, čo to tá humanizácia skládky vlastne je. Chce mesto iba skládku zrovnať so zemou, alebo by na nej rado vybudovalo motokrosovú dráhu? Ako potom určiť cenu, za ktorú sa dá táto služba vykonať? Je to ako keby ste chceli na inzerát kúpiť auto a nenapísali ste aké.
Opakovanie súťaže však nedopadlo o nič lepšie. Mesto sa síce poučilo a humanizáciu skládky zmenilo na rekultiváciu podľa presného projektu. Zo súťaže vyňalo aj údržbu mestských komunikácií. Podmienky súťaže napriek tomu, čuduj sa svete, opäť napadol jeden z uchádzačov. Problémom boli znovu príliš všeobecné podmienky, spoločnosť namietala, že nebol stanovený presný objem odpadov a cenu je preto opäť ťažko určiť. Ďalšia námietka smerovala k podmienke súťaže, ktorá vopred určila cenu za údržbu verejnej zelene na 21 miliónov korún. Legitímna je potom otázka: O čo vlastne súťažíme, ak jediným kritériom pre určenie víťaza je cena, a tú mu vopred stanovíme? Primátor Celler po obdržaní námietok rozhodol, že na verdikt úradu pre verejné obstarávanie radšej ani nebude čakať a súťaž rovno zruší. Mesto tak čaká súťaž tretia. Jedna zo spoločností už teraz avizuje, že je pripravená namietať opäť. A to v prípade, ak mesto neupraví ďalšiu zo svojich nezmyselných podmienok, aby každý z uchádzačov dosiahol v rámci EÚ ročný obrat v oblasti nakladania s odpadmi minimálne 2 miliardy, resp. 500 miliónov korún v druhej súťaži. (Trenčianska zákazka nedosiahne ročne ani 100 miliónov, prečo sa potom môžu zúčastniť len firmy s 20, resp. 5-násobným obratom?) A tak sa možno dočkáme súťaže aj štvrtej...
V mestskom periodiku Info nám primátor Celler vysvetlil, že všetko je vlastne o.k. a že za zlyhanie dvoch súťaží (a možno aj tretej) nikto zodpovedný nie je. Podklady oboch súťaží však pripravovala (rovnaká) jedenásťčlenná komisia zložená z mestských poslancov a zamestnancov, ktorú menoval primátor. Ako nám však vysvetľuje primátor: „Členovia komisie sú zodpovední len za to, že predbehli dobu a pripravili súťažné podmienky, ktoré u nás ešte nie sú vžité. Zo strany firiem, ktoré sa do súťaže prihlásili, to nemôže vyvolať pochybnosti o jej transparentnosti.“
Ale môže, pán primátor, môže.
