„Plakal, stále plakal, nosili sme ho na rukách, my, babka, sestra... Doktor nám vtedy povedal, že musí plakať aby mal veľké pľúca. Tak má veľké pľúca a leží na posteli,“ spomína si Ondrej Chmelina na radostné obdobie narodenia syna, ktoré skalila krutá diagnóza. Andrejko ostal dieťaťom dodnes. O synčeka postihnutého mozgovou obrnou sa starali doma, neuvažovali dať ho do ústavu. „Raz sme sa boli v jednom pozrieť. Keby sa náhodou s nami niečo stalo. Ale bolo to tam hrozné,“ hovorí manželka Anna, rodáčka z Hornej Súče Dúbravy. „O svoje deti sa budem starať, aj keby čo bolo,“ dopĺňa ju manžel.
Keď sa rozhodli pre druhé dieťa, konzultovali túto možnosť s lekármi, absolvovali genetické testy v Bratislave. „Dobre dopadli, aj sme sa dozvedeli, že čakáme dievčatko. Dokonca nám lekári hovorili, že keď to je iné pohlavie, môže byť v poriadku,“ hovorí. No rovnakú diagnózu ako u syna potvrdili lekári, po necelom roku, aj u dcérky Gabiky. Dnes má 13 rokov a rovnako ako jej brat vyžaduje náročnú celodennú starostlivosť. Vždy sú pri nich ich najbližší, mama, otec, babka. Najlepšie vedia, čo všetko treba každý deň robiť pre to, aby deti mali všetko, čo potrebujú. „Pravidelne chodia švagriné, sestry. Sme veľká rodina, z oboch strán máme oporu,“ oceňuje rodinnú súdržnosť Otec roka.
Ondrej vstáva zavčasu ráno, aby všetko stihol. „Som zvyknutý, nerobí mi to problémy.“ Treba deti obriadiť, prebaliť. Cez deň je s rodinou v telefonickom kontakte, večer zase patrí starostlivosti o deti. Andrejko a Gabika prežívajú svoje bytie v postieľkach. Nesedia. „Som už tak naučená, že keď nie som pri nich, ale niečo robím, odbieham ich každých 10 – 15 minút pozerať,“ opisuje každodennú realitu manželka Anna. Treba ich skontrolovať, pretočiť, aby nedostali preležaniny, pomasírovať ruky, nohy, dať napiť, pobaviť sa s nimi.“
Starostlivosť o ne je aj fyzicky náročná. V dome nemajú žiadne pomôcky, napríklad zdvíhacie zariadenia. Transport detí po dome je na pleciach rodičov, najmä Ondreja.
Ďalší atak osudu zasiahol rodinu pred siedmymi rokmi, keď Anne diagnostikovali onkologické ochorenie. Síl jej ubudlo a tak časť povinností sa presunula na manžela. Napriek neľahkému údelu nie je v dome Chmelinovcov pochmúrna nálada. Ondrej rád žartuje, Anna ho vie trefnou poznámkou doplniť. Obaja sú však už radi, že utícha záujem o ich rodinu.
„Celá slávnosť vyhlasovania výsledkov bola priveľká sláva, nie som na takú publicitu zvyknutý,“ hodnotí Ondrej. Bol prekvapený, keď zaznelo v bratislavskom Zichyho paláci v Bratislave jeho meno. „Bola to doslova rana. A potom som si pomyslel – bolo mi to treba?“ Okrem dreveného putovného koníka s podpismi doterajších 15 otcov roka je jednou z cien aj týždenný pobyt v Dudinciach pre sedem osôb. „Keby radšej dali plienky,“ pragmaticky dodáva Anna.
Na otázku, či niekedy netúžili po dovolenke, bez detí, svorne tvrdia, že to by pre nich nebola dovolenka. „Stále by sme mysľou boli doma, pri deťoch.“
Relax nachádza Ondrej vo svojej dielničke. Manželka oddychuje najradšej v záhrade.
VIZITKA
Päťdesiatnik Ondrej Chmelina je rodákom z Ľuborče. Pochádza z osmich detí. Dlhé roky pracoval v Dubnici v ZŤS -ke, v súčasnosti je zamestnaný na mestskom úrade. Pracuje ako vodič a správca nebytových priestorov. Vo voľnom čase rád majstruje v dielni, dokáže kadečo opraviť, zmajstrovať. Spolu s manželkou sa starajú o dve postihnuté deti po mozgovej obrne. V tretiu júnovú nedeľu sa stal v súťaži časopisu Slovenka, na základe čitateľských hlasov Otcom roka 2005. Do súťaže ho prihlásil primátor Nemšovej.
