to neodvážil. „Veľmi som sa túžil dostať ku kmeňu Karamajongov, ktorý je dodnes najkrajším domorodým kmeňom Afrických hôr. Podarilo sa.“ Najväčší záujem má Ivan Bulík o také miesta, kde nie sú cesty, kde je stále občianska vojna, kde sa zabíja, a kde sa predsa len zachovali aj izolované kmene. „Mačetami sme sa predierali džungľou a po 60-tich kilometroch od posledných chatrčí sme našli nedotknutý kmeň Kamarajongov. Privítal nás muž, ktorý bol nahý, mal v ruke oštep a na sebe sako. Nejaký misionár mu totiž povedal, že sa treba obliecť...“ spomína Ivan. „Ale tí ľudia nikdy nevideli bielych a nepoznali peniaze. Pobyt v ich osade bol úžasný.“
Predtým absolvoval aj náročné putovanie púšťou po západnej strane Nílu. „Boli sme prví Čechoslováci, ktorí po 50-tich rokoch prešli Sudán. Báli sme sa tam ísť, lebo al-Kaída v Afganistane donútila teroristov presunúť sa do Sudánu. Ľudia nás tam však prijali fantasticky, napriek tomu, že je to najfundamentalistickejšia krajina sveta,“ tvrdí Ivan Bulík. „Naša útrapná cesta vyvrcholila zistením, že v Kerme došla pitná voda. Rovnako ako domáci sme museli piť kalnú vodu z Nílu,“ spomína. „Hlavné mesto Sudánu Chartúm je jediným hlavným mestom na svete, ktoré nie je elektrifikované. Asi 2-miliónové mesto si žije bez osvetlenia. Majú tam len prašné cesty, ľudia tam chodia v turbanoch a bosí.“
Práve z týchto posledných ciest Ivan Bulík pripravuje knihu. „Moja tretia knižka je už napísaná. Jej názov je zatiaľ tajný, ale bude to len o Afrike. Vyjde v júli budúceho roku,“ hovorí a dodáva: „Mala vyjsť tento rok, ale nestíhal som zladiť aj prácu, aj písanie, aj rodinu... a mám aj veľa koníčkov. Odložili sme to.“
Momentálne sa Ivan Bulík pripravuje na väčšiu výpravu do Etiópie. „Naposledy tam boli chlapci na rieke Omo. Film Pavla Barabáša z tej oblasti získal 21 ocenení. Nakrúcali však len v blízkosti brehu. My chceme ísť hlbšie. Máme zmapované najkrajšie a najdivokejšie kmene, chceme sa s nimi skontaktovať prostredníctvom hudby,“ hovorí Ivan Bulík a menuje hudobné nástroje, ktoré si so sebou berú. Sedemčlenná expedícia etnológov, etnografov, kameramanov a fotografov sa pripravuje na všetko. Od nebezpečných krokodílov, hrochov, maláriu, muchy tse-tse až po zlé prijatie miestnymi obyvateľmi. „V Etiópii žije asi 240 etník, ktoré hovoria asi 85 rôznymi jazykmi a pritom od seba nie sú vzdialení viac ako Trenčiansky Ostrov od Breziny,“ porovnáva Ivan Bulík. Na otázku, či príchod k civilizáciou nedotknutým ľuďom nezničí to krásne, povedal: „My v tých kmeňoch nenecháme žiadnu stopu civilizácie. Kontaktujeme sa len prostredníctvom hudby, budeme jesť ich jedlo, piť ich vodu. A keďže s nami idú aj etnológovia, ktorí sú na to najviac hákliví, nikto sa nemusí báť.“
Keďže Ivana Bulíka čaká náročná plavba na raftovom člne, jeho fyzická príprava je teraz zameraná najmä na ruky. „Je mi smiešne, že som si musel kúpiť činky a chodím do posilňovne, čo som nikdy neuznával,“ smeje sa. „Každá cesta si vyžaduje niečo iné. Pred cestou do Sudánu som denne trénoval 20 kilometrov peši,“ vysvetľuje.
Svoju manželku Ivan Bulík považuje za tichú trpiteľku. „Keby všetci mohli, tak by mi cestovanie zakázali. Určite to pre nich nie je ľahké, keď som preč a mesiace sa neozývam. Ale ak ja raz za rok niekam nejdem, sú so mnou starosti.“
Napriek tomu, že si Ivan Bulík svoje cestovateľské chúťky plní každoročne, iné snívanie už ani nepozná. „Všetky väčšie sny, ktoré mám, sú o cestovaní,“ priznáva a menuje exotické krajiny, kam by rád šiel alebo sa tam vrátil. „Mám aj celkom obyčajný sen,“ dodáva, „chcel by som si prejsť peši Vietnam taký, aký je teraz... Hranice extrému sa časom posúvajú,“ uzatvára akoby na ospravedlnenie.
VIZITKA
Ivan Bulík (36)
Cestovateľ, fotograf, cyklista, skialpinista a účastník na viacerých dobrodružných výpravách je autorom dvoch úspešných cestopisných kníh: 4 svety a 4 návraty. Narodil sa v Ilave, ale cíti sa byť Trenčanom. V sobotu oslávil svoje 36. narodeniny. Je ženatý, má dve deti - päťročnú dcérku a ročného syna. Bývajú spolu na dedine pod Inovcom. Do práce chodí zásadne peši alebo na bicykli. V civilnom povolaní je súkromný podnikateľ, ale ako sám tvrdí, workoholizmus ho rýchlo prešiel. Včas si totiž uvedomil, že žiadne peniaze nevyvážia rodinu, pocit šťastia a zdravie. Ak sa aspoň raz do roka nevydá na ďalekú cestu, je celý nesvoj. Najbližšia expedícia ho čaká už koncom septembra do Juhozápadnej Etiópie, do oblasti známej z filmu Pavla Barabáša OMO – cesta do praveku. Okrem iného pripravuje aj knihu o Afrike, ktorá by mala vyjsť v júli 2006.