V poslednej dobe sa už špecializuje len na veľké exotické druhy vtáctva. Momentálne okrem hrdličiek chová bažanty, pávy, papagáje ary a alexandrov. Len cudzokrajných farebných bažantov má niekoľko druhov: zlatožltého, zlatého, strieborného, kráľovského a diamantového.
„Som rodák Bánovčan, ale emigroval som do Juhoafrickej republiky. Robil som tam najskôr mäsiarčinu, lebo vždy sme doma robievali zabíjačky – to som vedel. Potom som pracoval ako maliar písma a autolakovač, čo som aj vyučený. Po jedenástich mesiacoch som už mal niečo našetrené, otvoril som si tam reštauráciu s diskotékou. Celkom sa mi darilo, ale po piatich rokoch som mal toho hluku dosť a urobil som najväčšiu chybu svojho života a vrátil som sa.“ Jaroslav Matejka sa po návrate na Slovensko presunul do Bratislavy a v deväťdesiatom piatom späť do rodných Bánoviec. Tu postavil veľký dom a začal sa naplno venovať aj svojej záľube – chovu vtáctva rôzneho druhu pre vlastnú radosť, nie pre obchodné účely. „Inklinujem ku každému druhu, ale asi najradšej mám ary. Tie sa dajú naučiť aj rozprávať. Mal som papagája šedého, tzv. žaka, ktorý ovládal asi 200 slov, ale nedávno mi uletel. Bohužiaľ, nemá veľkú šancu na prežitie, pretože je odchovaný v zajatí.“ Papagáje ary, ktoré sa môžu dožiť viac ako 80 rokov, majú najradšej slnečnicu a ovocie. Zobáky majú také silné, že bez problémov rozlusknú vlašský orech. Pridŕžajú si ho pritom veľkými pazúrmi. Keby sa rozčúlili, tak človeka bez problémov zrania. Svojmu majiteľovi však rovnako vedia dať najavo i náklonnosť. Pávy ani bažanty vraj nie sú na chov veľmi háklivé. Jaroslav Matejka ich má aj v zime vonku vo voliére, ktorú im vystelie senom. „Aj tie exotické druhy, pochádzajúce pôvodne z Južnej Ameriky, Thajska a Kambodže, sú už zvyknuté na naše podmienky. Niekoľko generácií je už odchovaných v zajatí u nás,“ vysvetľuje Matejka, ktorý si nové kusy zháňa na chovateľských burzách, kde sa už chovatelia navzájom poznajú. Jaroslav Matejka vraj vo veľkých druhoch exotického vtáctva nemá konkurenciu. Aspoň v najbližšom okolí nie. Pripomína však, že vtáctvo chová pre radosť.
„Krádeže sa nebojím,“ hovorí Jaroslav Matejka. „Mám strážnych psov – neapolských mastinov a čuvača. Skôr sa obávam líšok, ktorých je v okolí veľa. Minulý rok mi líška skántrila osem malých pávov,“ spomína.
„Vtáky a moja trojročná dcérka sú teraz mojím najväčším šťastím,“ dodáva s úsmevom.