Napriek permanentnej finančnej podvýžive sa nielenže podarilo vôbec udržať túto sľubnú tradíciu (s vlastným a stále širším aj mladším publikom), ale vytvoriť aj zaujímavú dramaturgiu dvoch pekných večerov babieho leta.
Každý deň sa predstavili tri hudobné formácie, pričom minimálnou ambíciou usporiadateľov bolo okrem slovenskej interpretačnej špičky nájsť aj styčné plochy s európskym a americkým džezovým prostredím. Farebný Američan Monty Waters so svojím poľsko-slovenským bandom sa uviedol bluesovo-džezovými štandardami, v ktorých sa čierny feeling opieral o stredoeurópsku zvukovú modernu. Empatickú a po každej strane kvalitnú poctu zatopenému New Orleansu, kolíske džezu, priniesol Traditional and Revival Band. Z hudby tejto legendárnej jednotky slovenského tradičného džezu vyžarovalo presvedčenie, že zničené mesto vstane z popola a bahna. Napokon prišiel česko-moravský hurikán v podobe deväťčlennej kapely Gulo Čar. Podobu tohto predstavenia udával trúbkar a šesť rómskych osobností, ktoré v strhujúcej pódiovej šou predviedli, ako funguje funk, soul, hip-hop, reggae, keď sa napájajú z cigánskej krvi a neriešia, či je to ešte džez alebo čo. Veľká muzika. Nielen pre um, ale aj pre zmysly.
Druhý večer otvárala trenčianska stálica Aurelius Q so svojou typickou zmesou latiny a jemného funk-džezíku. Boli to práve muži z tejto formácie, ktorí pred dvanástimi rokmi stáli pri zrode trenčianskeho festivalu. V dnešnej zostave zvlášť sviežo pôsobili rytmické party citlivého, nie však mäkkého bubeníka a mladého perkusionistu, ktoré zahusťovali faktúru hudby. S basákom Jurajom Griglákom a jeho Bassfriends vtrhol na javisko džezrockový nárez, ktorý mal však hlavu, pätu a veľmi ušľachtilý, nie ale sterilný zvuk. Jeho basgitara nielen tvrdila hudbu, ale patrila k pôvabným sólovým nástrojom s čitateľnou, s pevnou intonáciou. Ako horská riava pôsobila aj mladá flautistka Sisa, ktorá je veľkým prísľubom džezovo aj rockovo pomerne skúpej flauty. Žiadne krovie, noty ako remeň a dych ako oheň. A neha tiež. Sobotný večer uzatvárala charizmatická rakúska speváčka a klavíristka Sabine Hank so svojím impozantným kvartetom a kyticou vlastných autorských džezových šansónov vo veľkom štýle Joni Mitchell, Tori Amos, Carole King či Norah Jones. Hanková je európsky talent so zmyslom pre melódiu a zvukový priestor, no zároveň aj s prepotrebnou hravosťou, vtipnou a nevšednou aranžérskou invenciou. Nie náhodou jej album vzal pod produkčné krídla americký dychový velikán Bob Mintzer. Nádherná bodka (aj vďaka podpore Rakúskeho kultúrneho fóra) za večerom, ktorý sa vyznačoval všetkým, čo súvisí s múzickou kvalitou a počas ktorého celkom absentovala rodovo taká obľúbená povrchnosť a vulgarita.
Aj keď je pravda, že chudoba cti netratí, trenčianski činovníci by mali zbystriť. Tu sa naozaj dejú veci! Žiadne intelektuálne onanie, ako nám neraz podsúvajú nadšenci tzv. väčšinových žánrov. Stále väčšia hromada mladých ľudí, ktorých nebaví byť cieľovou skupinou manažérov s chvíľkovým šťastím – to je silný argument (v meste študentov zvlášť). Je najvyšší čas uvažovať o tomto festivale rovnako zodpovedne ako o vážnej hudbe, o našom divadelnom živote, alebo ak chcete, o Pohode - ak máme hovoriť o kvalitatívnych špičkách trenčianskeho kultúrneho diania. Toto by mali byť naše chránené kultúrne druhy! Nechcem si ani predstaviť, ako by s nimi naložili „väčšinoví“ vlastníci toľko diskutovaných poukážok. Ani ako Trenčan, ani ako Európan sa už nechcem hanbiť, keď do Trenčína prídu skutočné osobnosti zo sveta veľkej hudby a kultúry.
Autor: Marián Kvasnička