Otec, pracujúci ako poľnohospodársky robotník na panstve grófa Pálfyho, nedokázal financovať synove štúdiá na trnavskom gymnáziu. Odišiel preto na vojenskú reálku do Martina. Vo vojenskej kariére pokračoval v Hraniciach na Morave. Boli tam veľmi ťažké skúšky, ale uspel.
„Chcel som ísť k letectvu, ale otec, ktorý mi musel dať súhlas, keďže som ešte nebol plnoletý, mal som 19 rokov a vtedy bola plnoletosť až od 21 rokov, mi povedal: radšej spadnúť z koňa ako z aeroplánu.“ A tým mu určil celoživotnú dráhu. Neskôr študoval v Brne odbor zbrojná výroba a špeciálna technika. Po skončení školy nastúpil do TOS-ky, pôsobil v Dubnici nad Váhom, potom na Východnom vojenskom okruhu. Neskôr išiel do Prahy, kde pôsobil takmer 20 rokov.
„Pracoval som na ministerstve obrany, kde som bol náčelníkom pre výzbrojnú službu československej armády.“ Armádnej technike venoval celý profesionálny život. Jeho služby a znalosti využívali aj traja slovenskí ministri obrany, keď pôsobil, už ako dôchodca, ako expert a poradca pre výzbrojnú techniku. „Bol som pri jej vývoji, výrobe i prezentácii v zahraničí, predávali sme do Indie, Turecka, Pakistanu, na Stredný Východ, do Egypta.“
Reorganizáciu zbrojárskej výroby na začiatku 90-tych rokov vníma generál Tvaroška do určitej miery ako nevyhnutnú, pretože slovenský zbrojársky priemysel bol orientovaný na výrobu ťažkej techniky, tankov a delá, ktorá je dnes, keď sa ťažisko vojenských operácií presúva na boj s terorizmom, nevyužiteľná. „Našu ukrajinskú hranicu tiež nebudeme strážiť tankami,“ tvrdí Tvaroška.
„Aj keď dodnes nie sú urovnané majetkovo-právne vzťahy podnikov, zbrojný priemysel sa zúžil, je dobré, že sa zachránila výroba munície v ZVS Dubnici nad Váhom, výroba pancierového vozidla Aligátora vo VOP 27 TN. A výroba veľmi úspešného odmínovacieho vozidla Božena v Krupine. Toto je prínos Slovenska a takáto výroba má humanitárny charakter, keď naše výrobky pomáhajú likvidovať z krízových oblastí tisíce mín, ktoré sú tam rozmiestnené.“
• • •
Futbalový svet nielen v Trenčíne, ale i bývalom Československu poznal Rudolfa Tvarošku ako futbalového funkcionára. Pôsobil v Trenčíne, keď v 60-tych rokoch postúpili futbalisti do prvej celoštátnej ligy. „Trenčín bol v druhej lige, kde hrali aj moravské kluby, bola to ťažká súťaž,“ spomína. „Na rozhodujúci zápas do Otrokovíc išlo niekoľko tisíc Trenčanov. Vtedy mesto doslova žilo futbalom, na zápasy sa vyprevádzali mimoriadne vlaky.“
Riadil aj celoštátny futbalový zväz.
„Prevzal som vedenie po neúspechu v Mexiku, a odišiel som na vrchole, v čase zisku titulu v Belehrade. Bola to veľká škola, ale vzhľadom k tomu, že som robil 12 rokov predsedu v Trenčíne, riešil som v podstate tie isté personálne, ekonomické a organizačné záležitosti ako tu, iba na vyššej úrovni.“ Počas pôsobenia v Prahe velil okrem armáde aj armádnemu vrcholovému športu.
• • •
V súčasnosti svoj čas venuje Klubu vojenských veteránov pri KaMC OS SR. „Naším cieľom je spríjemňovať im chvíle na dôchodku. Pripravujeme do roka niekoľko spoločenských stretnutí, zájazdov, akcie pre našich jubilantov, ženy. Okrem zábavy sa musíme starať aj o sociálne veci, pretože vojenskí dôchodcovia už dva roky nedostali zvýšenie výsluhových dôchodkov,“ dodáva.
Vojenský život oslovil aj syna Jána a najmä vnuka Romana, ktorý je vojenským technikom.
Rudolf Tvaroška je hrdý aj na vnučku Lenku.„Je teniska, pochodila už skoro celý svet a v tom ma už tromfla. Bola tam, kde som ja ešte nebol, napríklad v Číne alebo Amerike.“
