„Nás v škole o Downovom syndróme učili len tri veci: nevzdelávateľní, nedožijú sa tridsiatich rokov, ústav. Dnes však už viem, že to nie je pravda.“ hovorí. „Človek stále rozmýšľa, čo bude ďalej, ale treba žiť len pre túto chvíľu. Neviem, čo sa stane so zdravými deťmi, nieto ešte s ňou.“ Emília začala navštevovať Spoločnosť Downovho syndrómu, ktorá jej po psychickej stránke veľmi pomohla. „Toľko skúseností a dobrých rád vám nedá ani sto lekárov,“ tvrdí.
Tam sa Emília naučila aj to, že ak chce, aby Janka dokázala niečo zovrieť v ruke, musí s ňou stále cvičiť, skŕčať papier, modelovať. „Náš život vyzeral takto: lekári, cvičenie, kŕmenie a stále doma. Dva roky som na ňu hovorila bez toho, že by mi odpovedala. Báli sme sa, že okrem mama a tata nikdy nepovie nič iné. Nevedela rozprávať, nevedela sa obliecť, vyzliecť a ani sa najesť.“
V Spoločnosti Downovho syndrómu sa Emília dozvedela o integračnej terapii. Keď mala Janka tri roky, celá rodina sa pokúšala nájsť škôlku, kde by ju boli ochotní prijať. Neúspešne. Ale nakoniec sa im to podarilo. Materská škola SNP v Novej Dubnici bola jediná ochotná začleniť medzi zdravých rovesníkov aj deti postihnuté. Spolu s Jankou od septembra minulého roka do škôlky chodí aj druhé „dawníča“ Ninka a Paťko s detskou mozgovou obrnou. Zdravé deti ich prijali bez najmenšieho problému. Nikdy sa nikomu neposmievali, práve naopak. Najradšej sa hrajú práve s nimi.
„Ako matka postihnutého dieťatka chcem povedať aj ostatným rodičom, že v Novej Dubnici je škôlka, kam svoje dieťa môžu doniesť. Nemusia ho ukrývať doma. Zdravé deti mu pomôžu oveľa viac, ako môžu oni sami. Divili by ste sa, koľko postihnutých detí je doma zatvorených. Tí ľudia by mali vedieť, o aký plnohodnotný život prichádzajú oni aj ich dieťa!“ Intenzívna práca s dieťaťom s Downovým syndrómom podľa Emílie Rehákovej dáva možnosť, aby rástlo. „Ak ho necháte len sedieť a ležať, tak bude len sedieť a ležať. Ale to, čo sa nenaučí do deviatich rokov, ide neskôr veľmi ťažko.“
„Je to náročná, piplavá a veľmi zodpovedná práca, ktorá však prináša svoje úspechy,“ hovorí riaditeľka škôlky Ľubica Jamborová. „Máme radosť, že pomôžeme nielen tomu dieťaťu, ale aj celej rodine.“
„Za ten rok, čo Janka chodí do škôlky spolu so zdravými deťmi, urobila taký pokrok, že psychologička, ktorá Janke odporučila túto formu terapie povedala, že je to až zázrak,“ približuje mama. Janka sa vie za rok obliecť, umyť, pekne sa hrať, ale najdôležitejšie je, že komunikuje a učí sa veľa nových slov a sama skladá vety a rozumie tomu, čo hovorí. „Ona chápe! Tomu by som vlani neverila,“ hovorí Emília. Jej Janka sa už vie sama najesť. „Keď som videla, ako bagruje polievku lyžicou, myslela som, že odpadnem. Ona ma aj trošku zneužívala a ja som ju kŕmila. Často je ľútosť a materinský cit tou najväčšou prekážkou v pokroku týchto detí,“ tvrdí Emília.
„Pre každú takúto matku je to veľká záťaž poskytovať dieťaťu 24-hodinovú starostlivosť. Keď sú deti v škôlke, maminy majú aspoň chvíľku pre seba,“ hovorí riaditeľka. „Dieťa sa zaradí medzi rovesníkov, pohrá sa, poháda, pobije, to všetko mu dá do života veľa. Janka sa u nás dostala do zdravej fázy „aj ja chcem“ a to je dobre. Všetko chce robiť s ostatnými.“
Škôlka SNP v Novej Dubnici je jednou z mála bezbariérových s vlastnou jedálňou, ktorá postihnuté deti integruje na základe doporučenia Integračného centra v Trnave. „Downíčatká“, ako Janke a jej kamarátke Ninke v škôlke hovoria, sú pre všetkých malé slniečka. Nie je to pomoc len pre ne a ich rodiny, ale aj pre ostatné zdravé deti, ktoré sa hneď od malička učia sociálnemu cíteniu. Možno je to príležitosť vychovať neľahostajnú generáciu.
Čo je to Downov syndróm
Downov syndróm je genetická porucha, ktorá vzniká pri náhodnom delení buniek, keď sa vajíčko oplodní spermiou. Genetický základ sa začína vyvíjať na základe chromozómov, ktorých má zdravý človek 46 a jedinec s Downovým syndrómom má o jeden chromozóm navyše - 47. Vedci zatiaľ presne nezistili príčinu vzniku tejto poruchy. Downov syndróm sa prejavuje plochým noštekom, tzv. mongoloidnými očami, kratšími končatinami a širším jazykom, ktorý sa pri určitých činnostiach samovoľne vyplazuje. Ďalším prejavom je mentálna zaostalosť. Priebeh v tele je rýchlejší a stárnutie nastáva okolo 30. roku života.