Generačný súputník Jána Halašu, Miloša Dohnányho je posledným žijúci fotograf medzivojnovej moderny. Napriek deväťdesiatim krížikom Viliam Malík, vo veternou smršťou zdevastovaných Tatrách, po kalamite, ktorá prehrmela 19. novembra 2004, na kinofilm zachytával a dokumentoval rozsah obrovských škôd.
„Presne v ten deň, keď sa cez Tatry prehrmela víchrica som odcestoval. Bola to pre mňa škoda aj výhoda. Cestoval som do Bratislavy na operáciu a keby som ostal, musela by prísť pre mňa snáď len helikoptéra, lebo sme boli zavalení.“ Len čo sa Malík dostal z nemocničného lôžka vybral sa domov, do Tatier a začal fotiť. „Kalamita začala pod Kriváňom, tiahla sa cez Podbanské, na Štrbské Pleso, Vyšné Hágy. Najhoršie to vyzeralo pri Novej Polianke. Sanatórium a ostatné budovy tu boli tak ukryté v lese, že sa o nich takmer nevedelo. A potom zrazu všetky stromy zmizli. Rovnako to bolo aj v Tatranskej Kotline, kde žijem už od 50-tych rokov,“ spomína fotograf. „Teraz je od nás vidieť najbližšiu dedinu Lendak, ktorá bola skrytá za lesom. Pre človeka, ktorý tam nežil, alebo nežije, je snáď až nepochopiteľný ten moment, že tadiaľ, kade chodil lesom, tam zrazu nie je.“ Fotografie sú už dnes historicky cenné, pretože v bezprostredných dňoch po kalamite boli v Tatrách vtedy iba pilčíci, ktorí kliesnili cesty pre sanitky, osobnú dopravu, vlaky a autobusy a pracovníci likvidujúci napadané drevo.
V tomto roku nafotil Viliam Malík aj ďalšiu pohromu, ktorú tentoraz spôsobil človek. Rozsiahly požiar v lete sa podarilo lokalizovať až pár metrov od benzínovej stanice v Novom Smokovci. Obe katastrofy sú zobrazené na desiatkach jeho fotografií. Viliam Malík má v pláne uzavrieť tatranskú tragédiu opäť na fotografiách a zaznamenať ako budú Tatry vyzerať o niekoľko rokov. „Chystám sa ešte nafotiť priebeh toho, ako sa Tatry dostávajú z najhoršieho.“ V prípade obnovy Tatier je Viliam Malík optimista. Podľa neho si príroda poradí s kalamitou a sama sa postará o nápravu. „Ak sa pričinia aj ľudia a vysadia na mieste katastrofy mladé rýchlorastúce smrečiny, za niekoľko rokov bude všade mladý les a po jazvách kalamity nebude ani stopy.“
Autor priniesol do Trenčína okolo 300 kusov fotografií, z ktorých spolu s kurátorom výstavy Vlastimilom Háblom z Trenčianskeho múzea vybrali tretinu. Výstavu rozčlenili tematicky, v prvej miestnosti sú zábere hneď po katastrofe, v druhej je časť exponátov, ktoré boli prezentované na výstave v Smokovci a v ďalšej sú momenty z požiaru Tatier. „S Viliamom Malíkom spolupracujeme asi 8 rokov. Už sme mu pripravili niekoľko výstav na hrade,“ hovorí kurátor výstavy. „Sme radi, že nás oslovil. Nie každému sa podarilo po katastrofe dostať sa do Tatier. Bol tam však Viliam Malík, ktorý obe tieto pohromy zdokumentoval.“