Pochádza z rodiny, kde na hudobnom nástroji nehrával nikto. No a keď sa človek pretĺka životom ako živnostník, ktorý pracuje od rána do večera, len aby uživil svoju rodinu, na koníčky a záľuby sa ťažko hľadá čas.
Pomohla stávka
Za Jozefa Sewalda rozhodla stávka. V partii priateľov, s ktorou už roky chodí stanovať, veľmi chýba niekto, kto by vedel do rúk chytiť hudobný nástroj. Priatelia milujú ľudovú hudbu, vždy však všetko ostáva len pri speve. A tak raz v družnej nálade vyprovokovali Jozefa Sewalda i jeho kamarátku Vieru Guľáčovú, aby sľúbili, že sa naučia hrať na harmoniku. „Stavili sme sa, kto je „mäkký“ - či to riskneš, alebo nie,“ opísal Jozef Sewald, ako to vtedy vlastne bolo.
Kamarátka Viera odvahu nenašla, Sewald sa však rozhodol stávku splniť. Pred rokom sa do hudobnej školy v Moravskom Lieskovom zapísal. Vtedy nebolo preňho jednoduché nájsť odvahu, dnes je však vďačný, že to urobil. Na začiatku mu totiž bolo trápne i smiešne, byť spolužiakom deťom. Teraz to tak nevidí. „Deti ma berú normálne. Väčšina z nich vie hrať lepšie ako ja, a mohol by som sa od nich kľudne učiť.“
Dospelí sa hanbia
Učiteľov v škole záujem dospelého prekvapil. Podobného žiaka mali iba raz. Pred desiatimi rokmi k nim jeden rok chodil dôchodca, ktorý sa chcel naučiť hrať na elektrickom klavíri. Prijať Sewalda však problém nemali. „To, že chcel hrať na harmoniku som zvládla. Udivuje ma však, že ho to stále drží a baví čoraz viac,“ vraví na margo ich najstaršieho žiaka zástupkyňa riaditeľa Martina Skovajsová. Viac takých žiakov, ako je Sewlad podľa nej nemajú preto, lebo dospelí ľudia sa hanbia. „Myslia si, že sa to už v ich veku nehodí. Mohli by si pritom zlepšiť svoje myslenie, zabaviť sa a rozšíriť si svoje obzory.“
Problémom sú noty
Najväčším problémom Jozefa Sewalda na ceste za ovládaním hudobného nástroja boli, a stále sú, noty. Kvôli nedostatku času nemohol navštevovať hodiny hudobnej teórie, a všetko doháňal za pochodu. „Bol to pre mňa šok,“ spomína Sewald. „Vôbec som nevedel, čo noty znamenajú.“ Jeho učiteľka Viera Jzlová sa i dnes smeje nad tým, že zatiaľ čo iné deti noty čítajú, pre jej dospelého žiaka je stále nota F iba „tá štvrtá gulička na notovej osnove“.
Hudba chce trpezlivosť
Jozef Sewald však všetko doháňa svojou usilovnosťou. „Čo sa týka domácej prípravy, je najusilovnejší zo všetkých,“ hodnotí učiteľka Jzlová. Sewald cvičí minimálne hodinu denne. K harmonike sa zvyčajne dostane až večer. „Hrávam v garáži. Manželka, ktorá začala chodiť na vysokú školu, sa o poschodie vyššie učieva.“ Sewaldov repertoár pesničiek neustále narastá a predviedol sa už aj pred priateľmi. „Aj sa mi zadarilo, potom som zase niečo pokazil a vtedy je to lepšie radšej zabaliť,“ priznáva.
Priatelia i rodina, ktorí sa spočiatku smiali, dnes držia Sewaldovi palce. Jeho manželka mu dokonca kúpila i prvú harmoniku. „Našiel som kladný vzťah k hudbe. Dnes som za tú stávku vďačný,“ hodnotí Sewald. Hudba vyžaduje trpezlivosť. Aj po roku učenia sa je Sewald stále iba na začiatku. Vie, že do hudobnej školy bude musieť chodiť ešte minimálne dva-tri roky. Až potom sa stane naozajstným hudobníkom vo svojej partii.
