hudobnej scény Jiřím Stivínom. Svoju šnúru po Slovensku nazvali Dobrá muzika.
Keďže maestra Jiřího Stivína v Trenčíne nemáme každý deň, využili sme príležitosť a trošku sme sa pozhovárali.
Ovládate hru na všetky dychové nástroje, no pôvodne ste študovali kameru na FAMU. Čo spôsobilo vaše preorientovanie sa na píšťalky a iné „fúkadlá“?
Ten zvrat spôsobilo to, že ešte počas štúdií na FAMU som sa dostal k nástrojom, ktoré ma bavili. Po vojne som musel ísť na vojnu, takže som šiel k armádnej muzike. Tam som sa dostal aj k profesionálom a už ma to nikdy nepustilo. Hral som tam na flautu a na saxofón.
Spolupracujete aj s Českým rozhlasom, venujete sa hudbe predklasickej aj novej, baroku aj jazzu, folklóru aj etno hudbe, skladáte, vyučujete, improvizujete,... V čom ste najviac doma?
V improvizácii. Keď nemusím hrať presne z nôt a keď mám priestor na to, aby som si mohol vymýšľať sám. Niekde to ide, v Bachovi to nejde, možno len v niektorých pomalých barokových vetách. A samozrejme v ľudovej hudbe a v jazze je to samozrejmé. To je pre mňa ono.
A ako postupujete pri skladaní? Len improvizujete, alebo skladáte aj cielene?
Tiež píšem noty, ale nebaví ma to. Je to mravčia práca, ktorú síce obdivujem, ale vždy si to radšej vymyslím inak. Môj otec bol vynálezca a ja som to po ňom zdedil, takže sa snažím tiež vždy vynájsť niečo, aby to bolo dobré a aby som nemusel písať noty.
Už ste spolupracovali na množstve albumov, máte ich vôbec spočítané?
Mám doma archív svojich cédečiek v troch krabiciach. V jednej ich je 25, takže spolu je to 75 cédečiek, na ktorých som hral buď samostatne alebo v spolupráci s inými hudobníkmi. A potom mám množstvo platní, ktoré nevyšli na CD. Je toho dosť, ale už nie som najmladší... „Už jsem stár, už jsem superstár“! (Smiech)
Spolupracujete s renomovanými hudobnými telesami vážnej hudby, ale aj s
modernými, či s ľudovými, tak ako v dnešný večer s Lúčničiarmi. V čom spočíva čaro takejto spolupráce?
Tam je práve tá možnosť improvizácie a spontánneho hrania. A sú to naozaj muzikanti telom i dušou, nie sú to len muzikanti, ktorí prehrávajú noty a tým to hasne. Vlani som bol pozvaný na koncert, kde hral 55-členný orchester súboru Lúčnica, s ktorým som hral niekoľko sól. A potom si páni vymysleli, že by sme si mohli spolu zahrať viac, len v menšom počte.
Ako si od hudby najlepšie oddýchnete?
Tak, že si pustím nejakú inú muziku. Ale aby som pravdu povedal, hudbu nemusím počuť stále. Ako napríklad nová generácia, ktorá si hudbu púšťa stále. Aj keď prídete do obchodu, či reštaurácie, tak tam niečo hrá. Hudba sa takýmto spôsobom degraduje, stáva sa z nej len kulisa a ľudia ju prestávajú počúvať. Skôr by chceli všetko vidieť a hudbu mať k tomu len ako background. Ale vyložene počúvať hudbu tak, aby človek počúval a nerozprával, to je podľa mňa dosť ťažké. Pri počúvaní Beethovena sa zhovárať nemôžete.
Takže vnímate aj rozdiely v publiku? Od čoho sú závislé?
Publikum delím na dve časti. Je publikum, ktoré príde, lebo chce kontrolovať, čo ten človek dokáže: „Tak Stivín, dokáž, čo vieš!“ Človek sa môže aj roztrhať a nikdy ich neuspokojí. A je publikum, ktoré príde komunikovať. A to človek vycíti a potom je to spoločná tvorivá práca.
Funguje to takto bez ohľadu na žáner?
Určite. Závisí to od ľudí, ktorí prišli počúvať alebo sa pozrieť, či prídem v čapici alebo nie.
Apropo čapica. Už ste sa niekedy na verejnosti ukázali bez nej?
Ale áno. V kostoloch zo zásady hrávam bez čapice. A či ma ľudia spoznajú, tak to ma nezaujíma. Ale potom mi hovoria, že bez čapice to nie je ono. A to ma veru aj trošičku štve.
Prečo hráte aj na opačné konce dychových nástrojov?
Prečo nie, keď to ide. Zahrám na všetko, čo má nejakú dieru.
Keďže ste tento koncert nazvali Dobrá muzika, myslíte si, že existuje aj muzika zlá?
To by som mal nechať na ľuďoch, čo sa im páči. Ale keď je niečo plus, tak je i mínus. To musí byť. Bez zlej hudby by dobrú hudbu nebolo s čím pomeriavať.
