ky.
Z výletu prekvapenie
V stredoveku by šlo o bežnú vec, dnes tomu len ťažko uveriť. Prekvapený bol i Ilavčan Peter Martinisko z Historicko-astronomickej spoločnosti, ktorý s priateľmi v nedeľu 13. novembra Vrštaský hrad navštívil. Pred jaskynkou, na nádvorí niekdajšieho stredovekého hradu, uvideli približne štyridsaťročného muža oblečeného v sivohnedom rúchu s kapucňou a veľkým ružencom okolo pása. „Klasický zjav mnícha,“ zhodnotil Martinisko. V ich skupinke bol i učiteľ histórie z Nitry, ktorý prítomné deti upozornil: „Vidíte, takto vyzerali mnísi - pustovníci v stredoveku.“
Muž zhovorčivý nebol. Návštevníkov síce pozdravil: „Dobrý deň“, hneď nato však odišiel a venoval sa už len modlitbám. „Zjavne tam bol už niekoľko dní,“ konštatuje Martinisko. Svedčili o tom igelitové tašky s odpadmi pred jaskyňou i nachystané drevo. Skupina nechala po chvíli pustovníka na pokoji a venovala sa svojmu výletu.
Asi odišiel pred zimou
O týždeň nato prišla na Vršatec zima a krajinu prikryl prvý sneh. Pustovňa bola minulý týždeň v utorok osirená. V snehu na Vršatskom brale neboli žiadne stopy. Priamo pod bralom kládli cestári nový asfaltový koberec na cestu vedúcu do sedla a k novému hotelu na druhej strane. Na vchode do jaskyne boli osadené improvizované dvere z igelitu a na poličke pred pustovňou bolo položené čerstvé ovocie. V jaskynke vládol poriadok – vľavo miesto spanie vyložené turistickou podložkou, vpravo tašky s hlinou, zásoby sviečok, zemiaky. Pod oltárom krabica plná náboženských kníh. Dlážka jaskyne starostlivo vyrovnaná. Akoby tu len pred chvíľou niekto upratal a vzápätí sa mal vrátiť.
Ostal utajený
Zrúcanina Vršatského hradu visí priamo nad dedinou Vršatské Podhradie. Väčšina oslovených dedinčanov však o pustovníkovi netuší. „Je mi to nová vec,“ divil sa aj starosta Pavol Husár, ktorý sa ani v minulosti s ničím podobným nestretol. Chlapi pijúci v potravinách pivo tiež nič nevedeli. Aj ďalší dedinčan sa čudoval: „Do krčmy za nami veru neprišiel.“ Predavačka pustovníka v potravinách nevidela, mohol však podľa nej byť oblečený v civile a nemusela si ho preto všimnúť. Turisti cez dedinu bežne chodievajú. Bola presvedčená, že ušiel pred zimou, ktorá býva na hrebeni Bielych Karpát tuhá. „Zafúkalo by ho hore,“ dodala. Ďalšia staršia pani porozprávala, ako ľudia videli horieť sviečky v skalnom okne na vrchu brala. „Na chodníku vedľa sedla sa niekto modlieval,“ spomenula si.
Vráti sa?
Na to, že podľa dedinčanov bol pustovník na hrade vraj od Dušičiek, dokázal ostať takmer utajený. Nevedno odkiaľ prišiel, ani či je naozajstným mníchom. Ťažko tiež povedať, či sa do svojej pustovne vráti, ale veci, ktoré na mieste zanechal, tomu nasvedčujú. Len málo miest na Považí je tak blízko k nebu ako Vršatské bralá. Za pekného počasia z nich vidno celé Stredné Považie a aj komíny atómovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach. V prekrásnej prírodnej scenérii sa iste ľahšie hľadá cesta k bohu. Rozhodnutie opustiť výdobytky civilizácie a vrátiť sa spôsobom svojho života stáročia dozadu, moderný človek ťažko chápe. Predsa však sú aj dnes ľudia schopní ho učiniť.
