Aj keď to bolo obdobie, siahajúce do druhej svetovej vojny, spolu so svojim bratom Valterom, taktiež dobrým športovcom, skúšali všetko, čo sa na vtedajšie pomery vôbec dalo - futbal, hokej, plávanie, stolný tenis a pod. Športovali takmer denne, cez prázdniny, v zime, v lete. V období, keď tento jubilant mal nastúpiť do prvej triedy gymnázia (vtedy bolo Osemročné gymnázium, podobne ako teraz), tak prešiel aj s bratom do Trnavy, kde mali nezabudnuteľnú babičku, u ktorej počas celého gymnaziálneho štúdia svorne nažívali. To však patrí nenávratnej minulosti, nakoľko pred pár dňami sa tento široko-ďaleko uznávaný lekár dožil 70- rokov plodného života.
Pri tejto príležitosti sme sa poobzreli za jeho celoživotnou púťou, popretkávanou skvelými športovými výkonmi, až to nakoniec vyvrcholilo k méte najvyššej - telovýchovnému lekárstvu.
NA ZAČIATOK HOLDOVAL FUTBALU
Počas mladosti Ivan v Trnave pokračoval v bohatej športovej činnosti a zo začiatku hrával futbal aj s veľmi známym hráčom Trenčína „Lajom“ Koišom, s ktorým chodil v trnavskom gymnáziu nielen do jednej triedy, ale hrávali spolu aj za žiakov. Z tohto hráčskeho kádra vyšiel aj ďalší ligový hráč - brankár Jožko Ondruška. Trénerom bol vtedy Ervín Križan, ktorý dokázal svojským spôsobom vytvoril veľmi dobrú atmosféru v kolektíve 13-15 ročných futbalistov.
INKLINOVAL ĽAHKEJ ATLETIKE
Pri športových činnostiach bolo zreteľne vidieť, že Ivan má určite predpoklady najmä na rýchlostne disciplíny v atletike - na šprinty ako na futbal, kde nemal až taký výrazný talent. Prvýkrát sa zúčastnil na oficiálnych pretekoch v trojboji v roku 1950 - bol to Viktory pohár v Bratislave na bývalom ihrisku „U poštárov“. Jednou z disciplín bol beh na 60 m a vtedy sa mu podarilo dosiahnúť ako 14- ročnému najlepší čas - 7,3 s., čo na tú dobu bol pomerne slušný čas.
Aj starší brat Valter sa venoval atletike a bol v dorasteneckej reprezentácii Slovenska. Neskoršie sa však viac venoval hádzanej, keď Trnava bola aj federálnym majstrom Československa a slávna Dukla Praha skončila v tabuľke až za nimi - čo bol významný úspech.
FEDERÁLNY MAJSTER V BEHU
Na začiatku päťdesiatich rokov získal jubilant titul federálneho majstra Československa v mladšom doraste v behu na 60 m, a aj druhé miesto v behu na 200 m, ktorý vyhral vtedy legendárny šprintér Mandlík. Pravidelne behával trate na 60, 100, 200 m, rôzné štafety, kde dosahoval na tú dobu veľmi dobré výsledky. Bol viacnásobným majstrom Slovenska, držiteľom viacerých čs. a slov. rekordov v individuálnych a štafetových disciplínach. V roku 1953 študent I. Javorský zmaturoval a po ročnej prestávke sa dostal na vysokú školu do Prahy, kde celých šesť rokov študoval.
ZÁKAZ ŠPORTOVANIA
Asi po mesiaci vážnejšie ochorel a lekári mu zakázali vykonávať akýkoľvek šport - minimálne na dva roky. Tým pádom musel vziať na zreteľ, že s atletikou bude koniec a preto sa plne venoval vysokoškolskému štúdiu. Po dvoch rokoch, keď mu lekári opäť povolili športovať, tak začal hrávať za VŠ Praha hádzanú. Bol to taký polo-rekreačný šport, trénovali 1-2 krát za týždeň. Vtedy sa zoznámil s viacerými staršími kolegami, ktorí sa neskôr stali významnými osobnosťami v telovýchovnom lekárstve (Dr. Čermák, prof. Kučera a iní.). Za VŠ hral hádzanú až do promócii - v roku 1960.
CHCEL BYŤ NOVINÁROM
Ako chlapec myšlienkami do budúcnosti inklinoval k športu a telesnej výchove v tom zmysle, že bude učiteľom, alebo profesorom telesnej výchovy a pred očami mal vysnívaný areál, ako kedysi bol pri VII. ZŠ na Hodžovej ulici v Trenčíne, kde by aktívne pôsobil. Po určitom čase trochu zmenil názor na pôsobenie do budúcnosti a chcel sa stať novinárom - so zameraním na šport, čo bola tiež jedna z jeho možných predstáv.
OD 1. 8. 1960 V TRENČÍNE
Po skončení VŠ mal predstavu, že bude pracovať v Trnave, kde mal veľa priateľov. Dokonca bol s trénerom A. Malatinským dohodnutý, že ak bude lekárom, tak bude s ním počítať do futbalového diania v Trnave aspoň na obdobie troch rokov. Vtedy neexistovali však nejaké výpovede u zamestnávateľa a tak prišiel do Trenčína pracovať - 1. augusta 1960 a v tomto meste pôsobí ako telovýchovný lekár už pozoruhodných - takmer 46 rokov!
LEKÁROM V TERÉNE
Spočiatku začal robiť zdravotníka v hokeji, atletike, cyklistike, nakoľko miesto telovýchovného lekára, ktoré bolo vtedy na polovičný úväzok pre celý trenčiansky región bolo obsadené. Vtedy tam pôsobila Dr. Kabatníková, potom Dr. Tofflerová. Ambiciózny mladý lekár I. Javorský absolvoval viacero pohovorov s riaditeľmi nemocnice, kde vyslovil želanie pracovať ako telovýchovný lekár. Vtedy však boli iné priority a mladý lekár bol pre vedenie užitočnejší, keď pracoval niekde v „teréne“, na obvode, alebo v závode. Preto nečudo, že najskôr pracoval ako obvodný lekár v Hornej a Dolnej Súči, na posudkovom lekárstve, ako závodný lekár v Leteckých opravovniach a Odevných závodoch v Trenčíne. Prišiel rok 1968, jedna z lekárok emigrovala a miesto na telovýchovnom lekárstve sa uvoľnilo. Jubilant prejavil záujem o toto miesto, ale spočiatku to nešlo, nakoľko tam boli rôzné zastupovania.
NA PLNÝ ÚVAZOK
V roku 1972, vďaka pochopeniu vtedajšieho riaditeľa Dr. Činčara sa podarilo pre I. Javorského nájsť miesto telovýchovného lekára - aspoň na štyri hodiny. Takto pracoval až do roku 1974, potom sa pracovisko rozšírilo o nové metodiky (ergometriu, spiroergometriu) a na funkčné vyšetrenia prichádzali športovci od Žiliny až po Trnavu. Od tohto roku sa konečne naplnil jeho sen, keď bol menovaný do funkcie telovýchovného lekára na plný pracovný úväzok. Po atestácii v roku 1975, bol vedený ako krajský odborník pre telovýchovné lekárstvo.
Začínali v suterénne starej polikliniky, v roku 1991 sa presťahovali na Hasičskú ulicu, kde vtedy sídlil aj OV ČSZTV. Kruh sa uzavrel a nakoniec sa telovýchovná ambulancia presťahovala tam, kde Dr. Javorský začínal v roku 1972 - do starej polikliniky, kde oficiálne skončil - 1.1. 2000. Po dvojmesačnom pôsobení, už ako dôchodca, zvážil ponuku Dr. Guštafíka z LO, na post telovýchovného lekára na jeho pracovisku. Po dôkladnom rozmyslení túto ponuku plne akceptoval a pracuje tam až doteraz.
PRI REPREZENTÁCIÍ
Od roku 1973 až do roku 1994 bol členom zdravotnej komisie Československého futbalového zväzu. Vtedy spolu s Dr. Čermákom mali na starosť mužstvo do 23 rokov a po ich zrušení prešiel k 21-ročným futbalistom federálneho výberu, kde po dvojročnej pauze pôsobil stále. Počas avizovanej prestávky bol lekárom olympijského mužstva Československa, kde pôsobil ako jediný lekár. Vtedy sa vlastne iba utvrdilo dlhoročné priateľstvo s trénerom Jozefom Jankechom, ktoré pokračuje až doposiaľ. Za obdobie 22 rokov počas jeho lekárskeho pôsobenia pri reprezentačných výberoch sa vystriedalo nespočetné množstvo trénerov, funkcionárov a hráčov.
TRÉNERI A HRÁČI
Konkrétne možno spomenúť trénerov - Šveca, Škripka, Kunu, Brucknera, Jarábka, Peczeho, Kopeckého, Vengloša, Hucka, Čambala, Hložeka, Javorka, Hojsíka, Lešického, Jačianského, Lopatu, Havránka a ďalších. Z brankárov, s ktorými mal tu česť spolupracovať to boli - Kekéti, Šimurka, Blažek, Stejskal, Seman, Macháč, Mikloško, z hráčov zasa Jurkemik, Barmoš, Vojáček, Macek, Macela, Fiala, Kadlec, Fieber, Kapko, Koubek, Zvara, Prokeš, Kinier, Kocián, Straka, Bergerovci, Galásek, Bejbl, Brezík, Eckhart, Zelenský, Chovanec, Bílek, Hašek, Drulák, Józsa, Móder, Herdovci, Štambacher, Bičovský, Neměček, Melichar, Kozák, Majoroš, Siva, Vízek, Tomaschek, Kroupa, Luhový, Ančic, Šnicer, Kozák st,. Moravčík, Dubovský, Masný st., Daněk, Skuhravý, Griga, Gajdúšek, Poborský, Nedvěď a ďalší, na ktorých s odstupom času veľmi rád spomína.
S FUTBALOM A HÁDZANOU OKOLO SVETA
Počas naozaj bohatého a pestrého pôsobenia vo futbalovom dianí, vzhliadol naozaj kus sveta - Singapúr, Malajziu, Severnú Kóreu, Kuvajt, Indiu, Cyprus, Spojené arabské emiráty, Sýriu a z európských štátov nebol jedine v Albánsku. Krajiny ako Nemecko, Švédsko, Taliansko, Francúzko navštívil s futbalom minimálne päť-šesť krát. Okrem toho v Trenčíne pracoval vo futbalových kluboch vyše dvadsať rokov (pri mládeži a senioroch) a často vypomáhal aj v trenčianskej ženskej hádzanej, kde vtedy pôsobil známy tréner „Bandy“ Slavinský. Zúčastnil sa s nimi na zájazdov v bývalom Sovietskom zväze, Bulharsku a v iných krajinách. Aj na toto obdobie má tie najkrajšie spomienky. Okolo roku 1990, keď sa v Trenčíne rozmáhal basketbal na určitej federálnej úrovni, tak spolu s Dr. Michalíkom, Dr. Polekom a Dr. Sokolíkom, vykonával funkciu lekára a dostal sa do Švédska a vtedajšieho západneho Nemecka.
Spolupracoval v AŠK Dukla, OŠG Trenčín, bol a je v kontakte s mnohými lekármi, ktorí taktiež pôsobili okolo športu - Dr. Piačkom, Radosom, Kajabom, Masarykom, Polekom, Centovým, Csilagim, Žitňanovou a pod.
POD DERAVÝMI KOŠMI
V rokoch 1963/64 začala určitá skupina bývalých náturistov hrávať pravidelne každý štvrtok basketbal. Jedným zo zakladateľov bol Dr. R. Biermann, ktorý dlhé roky hrával, pokiaľ mu to zdravie dovolilo.
Najskôr sa hrávalo „U piaristov“, potom dlhší čas v telocvični na VI. ZŠ, vzápätí všelikde, potom v malej telocvični v športovej hale a posledných 15 rokov v telocvični VII. ZŠ na Sihoti. Bola to partia, ktorá Dr. Javorskému jednoznačne prirástla k srdcu, nakoľko to boli zanietení ľudia, ktorí vedeli zabojovať na ihrisku, ale sa aj v dobrom posedelo a posrandovalo. Bohužiaľ, už z nich veľa nežije (Dr. Sasin, Dr. Michalík, H. Hill, J. Petrovský, K. Horňák, Kinaš a pod.) S preventívnych dôvodov zanechal pred dvomi rokmi činnosť aj Dr. Javorský.
Najdlhšie vydržal pod deravými košmi Václav Marko, ktorý hrával basketbal pravidelne, až do svojich 76-rokov. A na podnet J. Jankecha sa začali schádzať raz za mesiac aj športovci a funkcionári - vekom po päťdesiatke a šesťdesiatke.
RODINKA
Počas vysokoškolského štúdia v Prahe sa I. Javorskému podarilo za zvláštných okolností zoznámiť sa s terajšou manželkou Martou, ktorá je dlhoročnou známou očnou lekárkou v Trenčíne. Ivan bol vtedy vo štvrtom a ona po prvom ročníku odišla študovať do Bratislavy. Dva roky teda chodili „na diaľku“, ale puto a cit boli silnejšie ako vzdialenosť a po skončení VŠ už boli stretnutia oveľa častejšie, nakoniec všetko vyvrcholilo sobášom. Vzájomné súžitie je stále na skvelej úrovni.
Z manželstva sa narodili synovia - Ivan a Martin.
POĎAKOVANIE
Pri tejto príležitosti sa čerstvý sedemdesiatnik chce verejne poďakovať svojej manželke Marte, ktorá bez väčších výčitiek a námietok tolerovala túto jeho činnosť a vlastne najväčšie manželove hobby. S jej súhlasom túto činnosť vykonával takmer 22 rokov. Boli obdobia, keď bol často služobne odcestovaný, teda mnohé záležitosti musela riešiť manželka, našťastie, v tom čase v ich tesnej blízkosti bývalí jej rodičia, ktorí v kritickej situácii boli často nápomocní pri starostlivosti o deti. Patrí jej veľká vďaka!
Na záver chceme popriať Dr. Ivanovi Javorskému do ďalších ročkov veľa zdravíčka a úspechov aj za našu redakciu.
