Lipa opäť uchvátil neopakovateľným spevom prestriedaným typickým scatom, jeho spoluhráči Michal Žáček na saxofóny a flautu, Juraj Tatár na el. klavíri, Martin Gašpar na basgitare a Marcel Buntaj za bicími nástrojmi presviedčali prítomných, že nie je nič jednoduchšie, ako virtuózne zvládať svoje hudobné nástroje. Z tradičného jazzového repertoáru publikum najviac ocenilo skvostnú interpretáciu pesničky House Of The Rising Sun, kedysi preslávenú Ericom Burdonom a jeho Animals. V pôvodnom repertoári dominovali pesničky z najnovšieho albumu Lipa spieva Lasicu, pamiatke vojakom z havarovaného lietadla patrila skladba Naspäť na stromy s textom Joža Urbana. Koncert skončil „standing ovation“, po ktorom sa Peter Lipa ešte dvakrát vrátil na pódium, aby pred roztancovanými divákmi koncert definitívne ukončil Maturantkami.
Pookreje srdce jazzmana, keď sa dozvie, že sa otvára nový klub?
Vždy! Zároveň sa objavia aj obavy, pretože nadšencov, ktorí si dokonca myslia, že na tom zarobia, alebo z toho budú žiť, je vždy dosť (s úsmevom). Takých, ktorí majú veci premyslené a vedia, že klub bude potrebovať neustále sponzorov a najmä, že bude treba vydržať, aby to má mať svoju váhu, je menej. Dúfam, že títo usporiadatelia sú z tej druhej partie a prinesú veľa dobrej muziky.
Existuje recept ako udržať jazzový klub pri živote?
Situácia je veľmi odlišná. V Amerike to existujú väčšinou na komerčnej báze. Človek má klub, pripravuje program a vyberá vstupné. V Európe je dobrým zvykom, že mestá, územné celky alebo ministerstvo kultúry takéto aktivity podporujú. Na Slovensku sa na to pozerajú ako na komerčnú aktivitu. Ale nie je to pravda. Keď mesto chce mať hudobný klub, je to to isté, ako keď chce divadlo. Aj hudobný klub potrebuje finančnú injekciu na prežitie. Na koncertoch sa nedá zarobiť. Na jednom možno, ale na ďalších troch prerobíte.
Má v jazz v povedomí slovenského poslucháča miesto, aké mu prináleží? Potrebuje ešte osvetu, aby prenikol hlbšie do povedomia?
Samozrejme. Tu nikto nevie, čo je jazz. Jednoducho, o jazze sa nerozpráva. My tu síce žijeme, niekto z nás občas vydá CD, prípadne zahrá dobrý koncert, ale keďže sme muzikanti a nikto z nás nerobí politickú kariéru, nemáme žiadne krytie. V systéme slovenskej kultúry, počnúc ministerstvom, neexistuje jediný človek, ktorý by bol platený za to, že by sa staral o jazz. Ak to porovnáme s inými druhmi umenia - divadlom, literatúrou, výtvarným umením alebo vážnou hudbou, je tu množstvo ľudí, ktoré sú platení za to, aby ich ďalej rozvíjali. V jazze nič také neexistuje, aj keď sa o to snažíme.
Ak teda úradníci nevedia, čo je jazz, čo o ňom hovorí Peter Lipa?
Jazz je súčasť svetovej, ale aj slovenskej kultúry. Je to hudba, ktorá robí radosť mnohým poslucháčom a muzikantom, rozvíja ducha, je slobodná a nezameniteľná.
Ste jeden z mála jazzmanov, ktorí robia jazz „na plný úväzok“. V čom spočíva vaše „výrobné tajomstvo“?
Nemám výrobné tajomstvo, ani recept. Prosto, hrám jazz. Ale pravda je taká, že robím aj veľa vecí, ktoré s ním súvisia. Sám si vydávam platne, mám svoju agentúru, organizujem niekoľko jazzových festivalov, pracujem pre rozhlas a televíziu. Všade, kde sa dá jazz uplatniť, tak sa o to snažím. Čiže, robím veľa vecí, aby som sa nimi uživil. Keby som iba spieval, určite by to nefungovalo.
V 70-tych rokoch minulého storočia v hlasovaní magazínu Európskej jazzovej federácie Jazz forum ste sa umiestňovali na predných miestach v kategórii spevákov. Aká je vaša súčasná pozícia?
Našťastie, teraz nemôžeme porovnávať, lebo už žiadna Európska federácia neexistuje, ktorá by takéto ceny dávala (s úsmevom). Aj keď rebríčky jazzových spevákov boli dobré najmä pre orientáciu v žánri a jeho podporu, aby sa o ňom hovorilo. Ale do akej miery sú rebríčky objektívne, je veľmi relatívne.
