Pokora, skromnosť, maximálna sústredenosť na hudbu a inštrumentálna virtuozita. Tak by sa dal stručne charakterizovať sobotňajší koncert fenomenálneho bratislavského hráča na bluesovú harmoniku Ericha Boboša Procházku a jeho kapely Frozen Dozen.
Tento medzinárodne uznávaný hudobník patrí k najvyhľadávanejším slovenským koncertným a štúdiovým hráčom. Podieľal sa na viac ako 100 štúdiových projektoch. Počuť ho môžete z albumov Petra Lipu, Richarda Müllera, Andreja Šebana, Pavla Hammela, skupiny Vidiek, atď. V roku 2004 získal výročnú cenu Aurel za najlepší inštrumentálny výkon a už túto stredu sa rozhodne, či rovnakú cenu získa aj v tomto roku. Ešte prednedávnom ste ho mohli vidieť ako moderátora televíznej hudobnej relácie Metro.
Hudba, ktorá 17. marca znela z Blue Night pódia trenčianskeho Piano clubu, bola predjarným životabudičom, ktorý si doprialo niečo cez stovku nadšených divákov. V takmer dvojhodinovom koncerte nechýbali vlastné skladby, vrátane noviniek z aktuálneho albumu Eosphoros, prestriedané klasickými bluesovými štandardmi aranžovanými pre elektrické blues-rockové trio.
V úlohe predkapely sa predstavila domáca Aurelius Q, aj keď by som si na jej mieste vedel lepšie predstaviť na plagátoch avizovaný Blue Hajšo Band, ktorý napokon nevystúpil.
Ešte predtým, ako sa Boboš Procházka postavil na pódium, položili sme mu niekoľko otázok:
Kedy ste začínali s hudbou?
Hrať som začal, keď som mal sedem rokov. Blues hrám cieľavedome od trinástich, štrnástich rokov.
Prečo práve blues?
Ako obyčajne, použijem slová jedného z najlepších hráčov bluesovej harmoniky, Paula Butterfielda z Chicaga: „Nie ja som si vybral harmoniku, ale harmonika si vybrala mňa.“ Rovnako je to aj so žánrom. Nevybral som si ho. Začal som ho hrať. Koncom 70-tych rokov som mal šťastie na ľudí, ktorí mali dobrú zásobu nahrávok zo zahraničia. Nie to, čo bolo štandardne považované za blues - prvé albumy Led Zeppelin, Jimi Hendrixa alebo Jethro Tull, ale starých čiernych bluesmanov. Tak som napríklad spoznal Roberta Johnsona, o ktorom vtedy u nás vedelo len veľmi málo ľudí. Ohúrenie veľkými rockovými kapelami 70-tych rokov ma obišlo. Začal som ich počúvať až oveľa neskôr, pretože z môjho vtedajšieho pohľadu nehrali „čisté“ blues.
Lákali vás aj iné hudobné žánre?
Samozrejme, ale ja budem hrať vždy iba blues, lebo iné neviem a ani nechcem. Keď hrám s inými kapelami alebo hudobníkmi, vtedy tam nie som kvôli sebe, ale pre nich. Oni majú svoju predstavu o hudbe a ja sa im ju snažím naplniť najlepšie, ako je to možné.
Hrať blues zrejme nie je pre slovenského hudobníka najľahšou cestou...
Čo to znamená ľahká cesta? Neviem, či by ma zaujímala. Aj keď v istom zmysle sa mi už vyskytli ponuky „ľahkých ciest“. Keď som ešte hrával s Electric Blues Bandom, prišiel za mnou jeden pán a povedal: Kapelu neviem predať, ale vás áno. Chcelo by to, aby ste si obliekli frak, navliekli motýlika, zobrali chromatickú harmoniku a hrali jazzové štandardy. Ja vám zoženiem basistu, klaviristu a bubeníka a pôjdete vymetať americké hotely Sheraton za veľmi dobrý honorár. Ďakujem pekne! To sa mi nechce. Vôbec to neľutujem. Druhá ponuka prišla z Nemecka, kde som sa mohol v tej chvíli presťahovať a nastúpiť do vynikajúcej kapely, ktorá ročne odohrá 300 koncertov. Keď som zareagoval, že harmonikára už v kapele majú, dostal som odpoveď, že ak ponuku prijmem, poďakujú mu, podajú ruku a budem tam ja. Ani do toho som nešiel. Človek, ktorý tam hrá na harmoniku je môj kamarát - takéto veci sa nerobia.
Znamená to, že keď ide o kamarátstvo, hudba v tej chvíli nie je najpodstatnejšia?
Práve, že je. Ak by som sa mal vyjadriť veľmi pateticky, dnes už hudbu beriem ako službu mojim bohom. Hudba je už pre mňa čisto sakrálna záležitosť. Nemienim ich urážať niečím, čo nemá nič spoločné s čistou hudbou. A teraz nemyslím iba na blues. Muziku treba robiť kvôli muzike. Treba ju robiť čo najlepšie, nehľadieť doprava, doľava, nepozerať na žiadne výhody. Treba ju robiť tak dobre, že po koncerte človek môže pokojne zomrieť, lebo vie, že ho odohral najlepšie, ako bolo možné. Tak ako umrel Stevie Ray Vaughan. Dohral Woodoo Child, nasadol do helikoptéry, ktorá havarovala a o desať minút nebol medzi živými. To je nádherná smrť...