„cesty Kompresor.
Deň pred výstupom, naľahko zbalení bez spacákov len s nevyhnutným materiálom, vyrážame pod stenu. Po šiestich hodinách šlapania bivakujeme. Oblečieme si všetko, čo máme a chvíľu si zdriemneme. Budík zvoní o 01:45. Onedlho už stúpame naviazaní po zvrásnenom ľadovci plnom trhlín. Jedno miesto je obzvlášť nebezpečné. Tenký, úzky ľadový most, ktorý sa ako zázrakom drží nad obrovskou, tmavou trhlinou. Nech hľadám ako hľadám, iná cesta nevedie. Opatrne sa plazím cez kritický úsek pričom ma Dodo istí. Ľadovec sa rozdeľuje na dve časti. Stúpame ľavou vetvou. Po troch hodinách náročného stúpania zistíme že sa nedá preraziť cez obrovskú trhlinu, na ktorej okraji stojíme. Tadiaľto cesta nevedie. Musíme zlaniť na obrovskú ľadovú plochu, kde sa ľadovec rozdvojuje.
Do steny nastupujeme neskoro, ale sme rozhodnutí bojovať. Lezie sa ťažko. Tvrdý ľad a sneh sa strieda s miestami, kedy je treba zhodiť rukavice a liezť s holými rukami cez strmé skalné úseky. Čas je náš nepriateľ, lezieme tak rýchlo, ako len vládzeme. Počasie nám praje, slniečko príjemne hreje a páli naše nenatreté tváre. Poobede máme za sebou prvých 500 metrov. Čaká nás ďalších 700. O pol deviatej sme 200 metrov pod vrcholom, keď nás zastihne snehová búrka a pravý patagónsky vietor. Je rozhodnuté. Zo steny musíme ísť okamžite preč. Zlaňujeme celú noc. Sneh sa lepí všade. Na materiál, oblečenie aj stenu.
Šialene ma bolia nohy, je mi zima a začína nás ovládať únava. Ráno prichádzame na ľadovec. Keď preskakujem jednu z mnohých trhlín, zle doskočím na pravú nohu a vyvrtnem si členok. Zacítim prudkú bolesť, padám na ľad, zvíjam sa. Nemám nič zlomené, len členok je na kašu. „Vstávaj!“ hovorím si. „Máš pred sebou ešte dlhú cestu.“
Po ôsmych hodinách dorazíme do kempu. Som tak unavený, že zaspávam hneď ako zastavím. Nasledujúce dni je zlé počasie. Oddychujeme. Noha ma bolí, je opuchnutá. Stále sledujeme počasie a rozhodujeme sa pre druhý útok v stredu 1. marca. S nohou robím čo môžem, aby som mohol liezť.
V utorok ideme s potrebnými, vybavením do bivaku. Vstávame o polnoci a pracujeme ako naprogramovaní. Cestu cez ľadovec poznáme a tak už o pol štvrtej nastupujeme do steny. Keďže s Dodom sme zohratý tím a absolútne veríme schopnostiam toho druhého, lezieme prvých 500 m súčasne, čo veľmi urýchľuje náš postup.
Keď dorazíme do sedla, hodinky ukazujú 8:30. Hovorím si, že pri takomto tempe to určite vylezieme. Začíname liezť v strmých, žulových platniach. Niečo sa mi nezdá. Zbiehajú sa mraky, silnie vietor. Dnes malo byť predsa slnečno. Nevadí. S pribúdajúcimi hodinami pribúdajú mraky, vietor tiež silnie. Okolo štvrtej poobede sa už nevidíme ani na 20 metrov. Bojujeme zo všetkých síl v hustom snežení, vietor si s nami nepekne zahráva. Sme sto metrov pod vrcholom, ale ďalší postup je nemožný. Počasie šalie, vietor naberá na sile. Je nám jasné, že treba ísť čo najrýchlejšie dole. Cesta dolu trvá celú noc. Je to boj o holý život. Neustále sa nám zasekávajú laná. Na ľadovci nás čaká ďalšie peklo. Silný patagónsky vietor si s nami robí čo chce. Často si musíme ľahnúť na zem, zaseknúť cepín do ľadu, aby nás nezhodilo do niektorej z trhlín.
Nebezpečný ľadový most, po ktorom sme prechádzali, stratil tretinu svojho objemu. Vyzerá hrozne a ani sa mi nechce veriť, že sme tadiaľto šli. No iná cesta nevedie. Líham si na zem a opatrne sa plazím vpred, pričom Dodo ma istí. Keď prejdem kritickú časť veľmi si vydýchnem a istím Doda. Stojí nás veľa námahy, kým sa dostaneme do bivaku. Je mi strašná zima! V bivaku čakáme, kým vietor trochu nepoľaví a potom schádzame dolu. Vietor je taký silný, že mení smer vody v potoku. O šiestej večer prichádzame unavení do kempu.
Nasledujúce dni a týždne je zlé počasie a podmienky v stene sú absolútne mizerné. Ďalšiu šancu na vrcholový útok už nemáme.“
Toľko z rozprávania Gaba. Dvojica sa však nevzdáva a už má v pláne výpravu do Pakistanu. V pohorí Karakoram chcú opäť alpským štýlom uskutočniť prvovýstup na vrchol Gasherbrum 4.
