V trenčianskej nemocnici majú štrajk. To je fakt. Na dverách takmer každého oddelenia, ak nie úplne každého, sú vyvesené oznamy s dominantným nápisom ŠTRAJK, v ktorých zároveň upozorňujú všetkých pacientov, že budú vybavení ako v bežnej prevádzke bez obmedzenia. Zdravotnícky personál tak dáva najavo svoju nespokojnosť s pracovnými podmienkami tým, že pracujú... Oddelenie mikrobiológie je toho dôkazom. Odbili nás tam, že na novinárov nemajú čas, pretože majú veľa práce... aj napriek štrajku!?
Zaujímavým fenoménom hromadných demonštrácií je to, že bežní prívrženci boja sa strácajú v anonymite a to im dodáva silu. V našej nemocnici to platí dvojnásobne. Štrajkovať? Áno! Vyjadriť sa verejne sám za seba a za svoje požiadavky? V žiadnom prípade! A čo fotografia? Ale prosím vás, dajte mi pokoj...
Tieto odpovede sme dostávali v trenčianskej nemocnici od 99 percent tých, ktorí sa hrdili ceduľkou s nápisom ŠTRAJK pripnutou na prsiach. Vyjadriť svoju nespokojnosť je veľmi ľahké, keď sa človek stráca v dave bielych plášťov. Radšej si zvolia hovorcu. To ale neznamená, že sa z jednotlivcov musia stať nesvojprávne osoby, neschopné vlastnej formulácie viet a hanbiace sa za svoj hnev...
Ďalšia otázka, ktorá sa vyskytla v čase nášho monitorovania vzniknutej situácie je tá, či vlastne skutočne všetci veria vo víťazstvo. Asistent rádiológie nám vysvetľoval, že takýto typ demonštrácie v nemocnici už mali, aj nosenie stužiek tam už bolo, ale so žiadnym výsledkom. Podľa neho to nemá zmysel... Aj on však bol právoplatným členom štrajkujúcej komunity. Spýtali sme sa na meno ...a opäť bezvýsledne.
Jednotlivci zdravotníckeho personálu sa tak nechcú verejne priznať k tomu, že štrajkujú, ani k tomu, že neštrajkujú a dokonca ani k tomu, že štrajkujú len preto, že to robia aj ostatní.
Ale kde by bol štrajk bez podpory amedializácie?
Autor: Silvia Malová